ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z Poly dňa 2. novembra 1861.

Drahýže môj tatko!

Nečudujte sa nad tým, že Vám tak dávno neodpovedám, ale ma dačo zašlo; bol som, prisámbohu, fuč! Pošinulo ma na prednú pravú nohu (musíte vedieť, že sú tu veľmi strmé, skalnaté vrchy, takže sa štvornožky po nich škrabať musíme) – podľa obyčaje teda rečeno – šiblo ma na pravú ruku; čertvie, nemohol som dlhý čas ani gver k lícu, ani pohár k ústam priložiť. Teraz ale som už zdravý, ani som – ďakovať Bohu – od hladu v špitáli nezomrel, preto Vám aj píšem. – Už sme sa zase ďalej potisli. Veronu sme nechali, a tu sa zase vláčime k Póle, lebo že na ňu Taliani veľkú chuť majú. Táto Póla – bohdaj by skamenela – Vám je námorské mesto, má veľa bášt, vojenských lodí, diel, najviac ale zimnice! Tej tuná v tomto jednom meste viac trčí ako v celej Dolnej zemi na Uhroch; no a tam jej majú tiež dosť, môžu z nej aj lekvár variť, aj slivovicu páliť. Už kto tuná neobľahne, ten veru má z dobrej matérie kosti. Je tu aj starý, velikánsky dáky tiáter, v tom vraj voľakedy Rimania pimprlíkov hrávali, teraz na ňom kozy pasú. Bože, kde sa tí Rimania všade netárali! Tu v Dalmácii, u nás v Rima—Brezove, v Rimavskej Sobote, v Ríme – a kde len ešte nie?

Ako som už pripomenul, sú tu v Dalmácii veľmi suché vápenné strminy, k tomu nesmierna horúčosť; keď sa raz slnce zaprie do tých vápenných zápoľ, niet divu potom, že sa číro hotové vápno napáli, ktorô bez veľkej práce na festunky^[9] kopú. Za tými vrchami – srbsky to volajú „brdá“ – bývajú Černohorci, takrečení „brdári“, hej, ale inakší ako tí naši brdári, sitári, korytári alebo sanitrári! (ha, však som Vám aj o tých už písal) – ej, prisámbohu, to chlap na chlapa všetko zurvalci. Ďalej za mím bývajú Hercegovinci, všetko samí číri Slováci, lenže kus inak rozprávajú ako my; ale sa už dobre rozumieme. Nuž, hľa, títo Čiernohorci a Hercegovinci – tuhí to kresťania – tuhú vojnu vedú s Turkom; režú si jeden druhému hlavy ako u nás okolo Michala kapustu.

Bol som raz s mojím cúgom (ale to nie pár volov, to my tak chlapov vojakov, pod kaprálom postavených, voláme) na forpostoch^[10] na brde; stojím pred stanakom^[11] a pletiem mosadzovú retiazku… tu ti pripáli Čiernohorec dolu, červený – ako ploštica, vysoký – akoby naša veža nohy dostala, ozbrojený – ani Mantova, s krivým nosom ako ďateľ, s veličiznými fúzmi, takže – bodaj ma stislo – keby mu vrana na koniec fúza bola sadla, neviem, či by ju bol pobadal. Stane si predo mňa a pozdraví ma „zdravo bratie“^[12], stisne mi ruku – hneď mi srvátka z prstov kvapkala – vyklope mi na hlave svoj priam dofajčený čibuk (dlhá to turecká fajka) na znak dúvery, len mi tak v mozgoch hrkotalo; ponúkne mi tureckého dohánu do mojej zapekárky (to je ešte tá istá, čo mi brat Ondrej na radvanskom jarmoku kúpil) a pustíme sa rúče do besedovania. Rozprával mi zle—nedobre o tých psohlavcoch Turkoch, ako kresťanov mučia, prenasledujú; ale že ich za to pár razy už dokonale vyčepčili. Turkov vraj vedie do boja dáky pán – počkajte, akože ho volajú – no neviem, dákysi – (ej no, bodaj ťa porantalo) – aha! Dákysi Somár—paša! Má to byť dáke veľké zviera, také vraj asi, ako u nás prvý pán v stolici; len vám toho Somár—pašu zviedli do voljakého Piva – a Turkom, musíte vedieť, neslobodno pivo piť – to mu zaškodilo, a tak ho pri tom Pive škarede nabili, že prinútený bol s ostatnými Turci do kláštora zutekať a v ňom sa zatvoriť, kde sa vraj doteraz od strachu breviár a litánie všechsvätých modlia. Ako takto rozpráva, pomykne môj Čiernohorec Mijo Drekálovič, pomykne na bok cedilo, strčí dnu ruku, prehŕňa, prehŕňa… iba keď vám, oj, beda mne! – osem tureckých hláv rad—radom ako tekvice na pažiť povykladá, celkom čerstvé, svieže, dve ešte fúzom hýbali, jedna očami prekrúcala a jedna hen mala ešte teplú, pečenú krumpľu medzi zubami. Hrúza ma pochytila! Čákov mi od desu na nlave rástol, chcel som zutekať – bojac sa, že ma jedna za nohu uhryzne, ale Mijo ich zase, ľahostajne ako klenovské syrce, jednu za druhou do cedila vpratal a kojil ma tým, že to len pletka. Turkovi že dve—tri hlavy narastú ako rakovi noha. Hej, sto bohov že! Či je to, prosím Vás, už potom nie divotvorná fajta, bohdajže si zhorela – no! Za tie hlavy dostane od kniežaťa šustgeld^[13] päť zlatých od sto (v cene ako u nás kapusta býva), kožu z tvári stiahne a predá do veľkých miest na fašiangy miesto lárvy, zuby doktorom, vlasy parochniarom; v lebke šuviks držiavajú, ba daktorí si šálky na omáčku, alebo varechy na vodu – ako náš Jano Fajtík z dreva – hotujú. Toto všetko mi žalúdok i s prófuntom^[14] tak pohlo, že som sa veľmi zle cítil, ale môj kamarát Mijo mi ponúkol jeho ľagvičku s rakijou (to je slivovica), tá mi ako balzam na dušu kvapkala a všetku hrúzu zahladila. – Nuž zárobok je to, perse, nie planý pre toho, kto sa na to oddá; no ale pre mňa by to nebolo! Radšej šingle robiť, kláty váľať a medveďov strieľať budem. – Musím ísť na raport. – Majte sa s Bohom, pozdravte všetkých!

Štefan Pinka,

virkli kaprál.