ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Brloh koncom mája.

Už som Vám dávno chcel oznámiť koniec môjho ťaženia, ale verte mi, nebolo kedy. Ako som prišiel domov, hneď ma odzbrojil môj komandant – moja Zuza – tento môj domáci Môltke. Vytrhla mi pangalétu a strčila mi miesto nej motyku do paprčky. Tak dopolovice vystrojený musel som s ňou, ako so svojím poľným zbrojmajstrom krompašky – naše láskavé pomenovanie zemiakov – sadiť. Nuž hľa, tak som vám ja prišiel z prusko—francúzskej omáčky do krumpľovej fučky!

Ako som Vám písal, Paríž vyhladnutý musel sa poddať Prusom, čoho príčinou bola nie natoľko udatnosť Prušiakov ako radšej neudatnosť Francúzov. Keď sme už mysleli, že zbití, utlačení, ponížení Francúzi už ani údom nebudú môcť hýbať, tu až vtedy vzbudila sa v nich hrdosť obapolným napádaním a škrtením sa. Čo nevyvádzali na Nemcoch, to vyvádzali na sebe samých; škrtili sa a lúpili ako besní. Poliaci, ktorí všade slúžia, kde je búrka, i tu svoju kožu zapredali. Hnusný pohľad! Bratia sa medzi sebou vraždili ako divá zver v rímskych syrkusoch^[95] – či ako sa to volalo – a Nemci sa na to dívajú ako na komendiu, im kvôli pripravenú. Ale načo sa jedovať, nepoviem nič, len trojaké greuterovské fuj!

Nemohúc na to ďalej hľadieť, pobral som sa domov. Pred mojím odchodom bola prenikavá chvíľa. Pretože, ako známo, Môltke, Bismoriak, Hron a tí druhí veľkí páni radi „piplujú“, štrngli sme si na rozlučnô najlepším francúzskym vínom, tak nazvaným samopanským^[96] – kamarád nášho samorodného. Ach, nejedna žiaľna slza kvapla dolu nosom do pohára! Rozžialený Bismoriak pripäl mi pri tejto príležitosti na večitú pamiatku vlastnoručne na vlastnú moju kabanicu extra nový pruský rad: hrachovú klobásu s uhorkovým listom.

Takto ozdobený poberal som sa konečne domov, zanechajúc drahé kosti svojich derešov vo Francúzskej, vezmúc so sebou len ich pamiatku. Cesty, ťažkými vozmi a konstvom rozmiesené, nikým nenaprávané, boli veru plané, ale v prirovnaní s našimi uhorskými cestami ešte predsa hladké ako kolkáreň. Škoda len, veľká škoda, že som sa nemohol ovesiť na nejaký mechúr, čiže balôn. Naši slúžnovci by zaslúžili, aby každý desať vyfasoval, – to jest desať zlatých diéty, ale za to aby sa po svojich cestách každý deň, a to trapom voziť museli. Ale uisťujem ich, že by im i ostatný lônik z ich úradníckej duše vytriaslo. Tých scarabeus stercorarius^[97], čiže tak nazvaných cestárov len zriedka vidíš po blate sa prtiť. A ten náš Hollán, keby bol radšej furmanom a musel vozy kolom dvíhať, iste by inakší súd vyniesol o našich cestách. Politizovať sa dá i pri tých najplanších cestách, áno to bolo u nás odjakživa, ale priemysel nemôže nikdy skvitnúť, to je svätô.

Tam okolo Turčekov našli sme cestu brvnami zatarasenú, upomínajúcu nás živo na rok 1848. Pod nohami brvná, nad hlavou brvná. Za dňa vozenie nebezpečné, v noci bolo to miesto hotovým klepcom. Zotrelo ma z voza ako plevu; voz už bol kdesi na Piargu a ja som sa ešte za šticu chytený ako Absolón absolútne na brvne kolísal. Neďaleko Jalnej zase mostík pohyblivý ako klávesy na organe. Každý druhý palánk vytiahnutý, štrbavý, takže sa mostík viac roštu ako mostu podobá. V každom prípade zaslúži inšpekcia ciest ako relútum všetkých pstruhov kremnickej vody. Tam ďalej spúšťajú ti na tvoju trojzlatovú daňovú hlavu železniční giganti balvany, veľké ako štiavnická kalvária, a len pomoci archanjela strážcu máš čo ďakovať, že ťa nerozmiesia ako húsenicu.

Pri samej Jalnej sme sa ale čudovali, ako naprostred hradskej cesty pred našimi očami prepadol sa do morského blatného oka, a či blatenského jazera, voz od gazdu a koni – ktorí svoj život útekom zachovali – opustený a uhlím naložený. O chvíľku nebolo vidieť len krížik z oja. Čujem, že ho po šiestich týždňoch našli a zase na svetlo šťastlivo vytiahli, ako kedysi pri Sevastopole utonuté lode. Koly, polámané kolesá, rebriny, lôniky, rázvory, to všade ako po stratenej patálii po ceste ležalo.

Smiešne boli i tie telegrafické žrde pomimo cesty. Tie tak stáli ako popitá armáda. Jedna sem, druhá ta nachýlená; podajedny klaňali sa úctivo až k zemi, ba i pozdĺž cesty uložili sa daktoré na odpočinok a drôty sa ostýchavo ťahali ako chmeľ po vŕbach.

Keď som sa blížil už k svojmu rodisku, tam, kde bryndzu kopú, nastala zima a tma ako v rohu, zem čierna, lebo čierno je všetko čierno. Tu zrazu začne môj kumpán – chlap s náležitým rypákom – ako šialený nohami—rukami trepať. „Čože je, čo?“ pýtam sa zadivený. „Ale dáka nočná motolica mi okolo nosa brnká.“ Ja síce znám, že tie nočné potvory rady na kolokázie sadajú, nuž ale kdeže by sa ešte teraz v tej zimnej chvíli motali. Ledvy to tak rozmýšľam, tu ti ma myk, začne čosi škrtiť! Chmatnem rukou, tu drôt na hrdle. Hoj, bisťubohu, to inší nik, ako môj kumpán, mi za životom baží! Chytím chlapa jednou rukou za chripák a druhou za rypák a fuk z voza. Ten ma lapí za kabanicu a stiahne so sebou dolu do matérie ináč síce úrodnej, ale na takú exkurziu nepríhodnej – pôvodiny svetlonosov. Na ten šrancot zastal i kočiš, ktorého tiež počalo čosi škrtiť. A vec sa vysvetlila. Náš škrtiteľ a okolo nosa môjho kumpána brnkajúci nočný motýľ bol – spustený telegrafický drôt.

Toto bolo záverkou mojej francúzsko—pruskej expedície. – Zbohom!

Štefan Pinka., v. r.,

vyslúžený virkli kaprál.