ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zoberúc ako ten múdry Bias všetko svoje bydlo, to jest ženu i s troma deťmi so sebou a strčiac pre každého po jednom oštiepku za opasok, vybral som sa zase raz do toho matičného zhromaždenia. Chlapča plesne bičom, a my čihí – pešo do cesty.

Však, reku, ďaleko nepôjdeš pešky s týmito parhámami, pomyslím si, už snáď ten mons parturiens^[263] pri Jarnej raz vykysol, starý je už dosť na to. A tak, reku, pôjdeme stará moja, po železnici. Tá sa mi na to radostne vyškerí ako februárové slnko. No, vyplnila sa jej volička, šli sme veru po železnici, od Príboviec po Svätý Martin sme vari tri razy prešli po nej, ale veru len tak po svojej pare, aby skamenela i so železnicou!

No aspoň sme nikde z koľaje nevyskočili… Bolo už pozde, keď sme sa doredikali do Svätého Martina. Deti mi fikali, žena mi hundrala, otlaky ma pálili, všetky sveta neresti leteli na moje šediny.

Kam sa tu obrátiš, hriešny človeče? Vtom zanôti hlásnik svoju pieseň. Pristúpiac k nemu, otvorím mu srdce, rozložím svoje rozpaky a táto statočná chlapina – Pán Boh mu popraj ešte dlhého hlasu – prijal celú moju bagážiu na svoj kvartieľ, a bolo nám ako doma.

Ráno po službách božích, odbývalo sa obyčajnou slávnosťou pri hojnom účastenstve valné zhromaždenie. Po krásne prednesenom uvítaní a rozpomienke na zvečnelého nášho Sládkoviča, čítalo sa jedno—druhé. Najlepšie som si zapamätal, a to bolo ozaj kapitálne, že kapitál matičný dosiahol sumu vyše osemdesiatjedentisíc zlatých. A na matičný dom zozbieralo sa pätnásťtisíc zlatých. Ja som od radosti vyskočil, akoby bol z kolomastiky. Pod samou prednáškou prišiel jeden pán a sadol si k boku prvého pána podpredsedu. „Ktože je to?“ pýtam sa môjho suseda, starého kamaráta Jozefa Komoru – ktorého však teraz tu nebolo – a ten mi povie, že pán cisár je zakladateľom, ale tento pán že je človekom kráľovským, že to pre nás vyznačenie. Ale musím s úctivosťou povedať, že bol tichý a zhromaždenie tiež. Zasadnutie skončilo sa o dvanástej hodine.

Bol by som sa skoro zabudol pomýliť. Deň pred valným zhromaždením večer hrali ochotníci veselý divadelný kus „Samopašník“ od Kocrpúla. Kus vraj vypadol znamenite, ale že bol vraj veľmi teplý; podajedni mysleli, že sedia v červenom kúpeli Štubnianskych Teplíc. Voda tiekla cídlikom z obecenstva tak, že podajedni boli prinútení dáždniky povystierať.

Po valnom zhromaždení nasledovalo zasadnutie „Živeny“ v gymnaziálnej budove. Boli Vám to za študenti v tých stoliciach, hm! Bodaj ma stislo, tým kvôli by som sa chcel stať ešte dneska profesorom, trebárs i historiae naturalis^[264]. Ale to bolo vidno, že kde med, tam sa rady včely tisnú, a nie len tie, ale i osy, mumáky, šmáky atď., vôbec čeľaď, ktorá rada z cudzích klátov med vynáša. Obľahli Vám ako roj celú školu a rojčili, a čo nestačilo letáčom, tislo sa oblokmi. Eh, kvinkusi^[265], ale keď ti jeden jazyk vystrčil, fuk, už ti bol na lepe, a tri zlatky daj na Živenu. Holiť znajú v tom Svätom Martine – vôbec, kde sa obrátiš, samé balbierne, keď nejde hladkým, zavrznú ťa i medzi dvere a vytisnú tie groše z teba. Ej, nuž ale dáme, koľko máme, vďačne. Naším heslom je a bude: „Všetko za národ!“ Neslýchaným obdivovaním naplňovala ma tá tichosť, aká panovala v tomto hojnom ženskom zhromaždení. Ba nadobudol som tú skúsenosť, že medzi bielym práve to naše čierne pohlavie jazykové svaly do živšieho pohybu púšťalo, trebárs „emendam linguae“^[266] troma zlatkami museli splácať. Z čoho by uzatváral, že sa emancipácia z toho ohľadu vlastne započína pri čiernom pohlaví.

Keď sa konečne dôležité štátoprávne záležitosti Živeny pokonali pri príkladnom pokoji a v žalúdkoch prispievajúcich a prespevujúcich ročných a večitých členov akoby „švidríkom“ vŕtalo, pospiechalo sa chvályhodnou ochotnosťou a húfne do matičnej dvorany na spoločný obed. A v sladkom očakávaní zdalo sa mi, akoby obecenstvo bolo húfnejšie zastúpené ako pod samým valným zhromaždením.

Denique^[267] vidno, že človek nielen z duše, ale i z tela, i žalúdka – ako krem verejnej mienky, prvej veľmoci sveta – zostavený je.

Búrne vlny asi tristo—štyristo toričeliánsky prázdnych žalúdkov usadli sa okolo stolov v očakávaní vecí, ktoré majú prísť.

Každý sa uhniezdi, odkašle si ako pred kázňou a poobzerá rovno zmýšľajúcich susedov. Drozd keď je lačný, najlepšie spieva, ale pretože ich tu nebolo, zaspieval nám Sokol, a veru vyznám, že hoci som na ten čas veľmi svetsky zmýšľal, ten ľúby spev mi prenikol dušu, až som zabudol, že som lačný, ako ten chudobný rechtor, čo svojim chlieb pýtajúcim deťom ocieľkou iskry kresal, aby im myšlienky od chleba odlúdil.

Prišla polievka. Keď sa to item^[268] strovilo, bolo dlhé očakávanie, až potom po dlhom čakaní zase – neprišlo nič. Bolo to ako s tým Maďarom, čo vykladal nemeckému krajčovi, ako mu má gombíky a šnúry na atilu prišívať. „Wart a pisli asztán gomb, és megint wart a pisli és megint semmi.“^[269]

Keď mimo nás prefŕkla štedrá víla s nakopenou misou do šťastlivých, mládencami obsadených krajov – zaletela, vytŕčali naše opustené živenky bez živnosti hlávočky, naťahujúc hrdielka a otvárajúc pyšťoky ako hniezdo mladých sýkoriek, keď stará s červíčkom v pysku mimo nich prešmykne. Pohľad to bol nadmieru prenikavý.

Nikto síce neočakáva a nejde pre hostinu do Svätého Martina (to by sa veru neodplatilo), ale žiaden idealista mi to nedokáže, že by tam mal pri prázdnych tanieroch sedieť. Ja ako ja, ale žiaľ mi bolo dívať sa na hladom omdlievajúce žienky. Volám, vábim, hľadám, túžim, kričím – ale hlas môj, už mdlý, odznel v pustom kamennom srdci kuchára mastných zatvrdnutých pečienok. Za polievkou ostávali paniám na „links fligli“^[270] taniere panenskočisté.

Čo robiť? Interpelujem petroleumového kuchára, položiac mu mravnú píšťal výrečnosti lačného človeka na brucho, on mrdne plecom, vyglgne hoľbu piva, že sa mu „veru už nič nezvýšilo“. Keď som s tým heslom nazad prišiel, obledol môj „cúg“ ako krieda a točil sa v kŕčoch. Bohzná, čo by sa bolo porobilo, keby sme si neboli pomáhali ako na zablúdenej lodi na šírom mori, pojedli sme v nedostatku jedla papierové servítky s namaľovaným matičným domom.

Už som sa mal stať kanibalom. Jedna okrúhla červenolíca, chrumkavou beľou opatrená „obskakovateľka“ – víla nášho stola, sa ku mne priblíži, a ja chmat, chcem ju zjesť. Jej šťastie, že odskočila, lebo ináč by si ju bol k srdcu pripustil. Či by sa spolutrpiacemu cúgu dačo z nej bolo dostalo, pochybujem.

Ale to pomohlo. Od tej doby nás obsypávala božími darmi, a naša od prírody neukrutná povaha sa zase udobrila. Hľa, čo v nebezpečenstve prehltnutia postavená víla nevykáže.

Mimo pôžitku pohybne telesného zažili sme i pôžitky duševné: totižto spev Sokola a prípitky. Divný bol prípitok doktora Lesebucha. On odporúčal krupinskú sudodielňu ako národný podnik vrelému účastenstvu obecenstva. Tá myšlienka sa mi, na môj dušu, páčila, ale či by k národnej sudodielni nebolo načase i národnú pálenicu založiť, ha? – Potom že nech sa ide merať s nami pri voľbách, kto chce, ebugatta!^[271] Snemoví kandidáti by boli iste vrelí jej podporovatelia.

Večer bol bál. Tam som sa vymeril s kuchárom, doniesol mi čosi na tanieri, že to vraj zo „srdca“. Bolo to rebro, tuším, rocpriatel, ale trebárs som čosi o kosťovede čítal, nemohol som rozoznať, či rebro bolo z jeho „srdca“ a či z dač inšieho.

Piťo pískal na tých jeho husliach, len sa mi tak po žilách prelievalo. Tancoval som dve kalamajky a vyfajčil tri fajky a šiel k hlásnikovi spať. Ten, chudák, so svojou halapartou do rána chodil po stráži. Tak je to, hľa, každý má svoje tvrdé povinnosti a svojich moriakov.

Počas bálu ťahali sa lósy na výhry Živeny. A pod spomenutým obedom licitovali sa krásne veci pre Živenu. Jeden obraz za štyridsať zlatých vylicitoval bohatý pán Peťko z Lazian; tento pán Vám toľko navláčil – Bože či ma nikto nepočuje? – rubľov z Ruska, že môže nimi cestu od Martina po Lazany na tri palce vysypať. I stolík umele hotovený sa licitoval, ale mal k tomu vraj byť i košíček, no ten, neznám, kto si zadržal.^[272]

Načim mi ešte podotknúť matičné múzeum. Ja som síce, veľa po svete putujúc, už všakové tie múzeá videl, ale môžem povedať, že som bol neočakávane prekvapený jeho obsahom. Môžeme byť hrdí na to a na tento čas. S jeho usporiadaním nesúhlasíme, čoho príčinou je jedine nepriestrannosť. Z kovov sú napríklad celé múriky nakopené, a tým drahé, vzácne kryštály vystavené obkaličeniu, čím cenu tratia. Knihy a iné zaujímavé zbierky nemôžu sa rozložiť a oku skúmajúcemu a zvedavému predstaviť. Za každú cenu, páni, odpomáhajte, lebo čo usporíte na matičných kapitáloch, utratíte na mravnom prospechu, ktorý z múzea má vyplývať. Niet totiž praktického výsledku nakopeného síce, ale neprístupného pokladu. Ak kde, tak tu platí to: „Ordo est anima rerum.“^[273] V tom smere je hospodárenie stratou.

A takto, úfajúc v budúcnosť, s vyberaným zhromaždením spokojní, natešení, poberali sme sa vo všetky strany sveta.

Takto nám vyprával sám Štefan Pinka, vyslúžený virkli kaprál.