ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Renšpurk 6. júna.

Naši páni a Daňovia dočasný pokoj zrobili. Vojaci si teraz krpce plácu a – prepytujem Vašu poctivú hlávku i ten stolík, na ktorom božie dary bývajú – hmyz zvárajú. Robota žiadna, povaľujeme sa sem—tam, na ako dlhý čas, to len Pán Boh a tí páni v Londýne znajú. – Ja sa potulujem ako had po Bartolome. Chceli ma na urláb domov pustiť, a vskutku bol by išiel – ale verte mi, popravde Vám poviem, mrzí ma ten Váš ovsený chlieb, ale nie snáď pre žalúdok, že by ho nestrovil, to nie; ale ten posmech s mojou gambou, no však už viete moju galibu.

Kým sme sa my na zemi, na pevnej matke zemi tĺkli, tí naši sa aj na mori hasili. Ej, a to je, bodaj som sa na págeľ pokrčil, ešte horšie ako na zemi. Tu sa môžeš do jarku, za strom, skalu, do pivnice, do pece vtiahnuť, alebo keď je s tebou veľmi riedko, poberieš nohy na plecia, otrčíš päty a letíš – to sa volá v dobrom poriadku retelírovať – kade ľahšie. Kde sa ale podeješ na mori? – Musíš kapať, lebo ťa postrieľajú, alebo sa na lodi, keď horí, upečieš ako klobáska na vode… alebo máš čosi—kamsi celú Vieličku slanej vody za golierom. Kde tam utiecť, či do mora? Tam ťa ihneď vyfasuje pažravá morská potvora, raky, ryby, a neboj sa, teraz nemajú ryby tak slabé žalúdky, ako za Jonášových časov, teraz nevyjdeš tou cestou von ako ten prorok! Vidíte, takáto je vojna na mori.

A keď sa, prosím Vás, tí starí páni, Radecký a Šworcenpiarg ešte i po smrti pustili na more sa biť! Dostali vraj, ako Česi hovoria, notný výprask, ale dajže mi, Bože, je to kunšt takých starých pánov vyčepčiť? Radeckému, tomu len pár rebier dolámali, ten vybŕdol ešte ako—tak, ale Šworcenpiargovi, tomu dáko čertovsky kečka horela. Dostali sa mu do vnútornosti, do brucha tie ťažké morizonské pirulky, takže hneď na stranu bežať musel. A aby ste vedeli, to sú vojenské lode, tie tak volajú. Tejto veľkej lodi „Schworcenpiarg“ všetky motúzy postrieľali, konečne sa jej krinolína lapila horieť, nemohli ju hneď udusiť, a keď to už toľko nešťastia pre tú prekliatu krinolínu! K tomu diery do brucha, beda—prebeda, čo tu robiť! Voda má tenký pysk, leje sa dierami do bampľa – ale i tu fígeľ! Ktože by to vystačil zapchávať? – Ledva vám guľa preletela, už ti v okamihu matróz, čiže mornár, vypasený širokým (salva veniam) zadkom dieru zapchal. Stalo sa, ako sa to všakovô vo svete stáva – aj to, že druhá guľa, zase do tej istej diery trafiac, aj mornára preborila; tak to šlo radom, že aj dvaja—traja, ako náš „lokeš, čo chceš“ jeden druhému v lone sedeli. – Ten samý vrchný dostal metáliu, tí druhí ju nepotrebovali.

Mŕtvych a ranených bolo vyše sedemdesiat chlapov. Divné veci tiež nechybeli. Jedna šesťdesiat funtov ťažká bomba silou—mocou vrazila do dôstojníka. – Už si boží… ale nie, mal vreckové hodinky, odrazila sa na nich, a tejto pletke mal za život zaďakovať. Skoro nie na verenie! Jednej menšej parnej lodi koleso oddrapilo takou silou, že sa ako besné až po samé brehy Anglicka vrtelo, kde ho pristavili a nášmu konsultovi oddali, loď ale sa o jednom kolese – ako mucha, keď jej nohu vytrhneš – dva dni okolo seba krútila, až ju horko—ťažko zastavili. No a toto, ako sa Vám zdá? Lodný kuchár práve tvarohovú štrúdľu pripravoval, keď zrazu prásk granát do kastróla! – Na smrť preľaknutého kuchára na posmech, na nepoznanie tvarohom s vajcami zatrepala; len na vlas tenulinký, že ho potom takto obriadeného matrózi miesto štrúdle nezožrali. Tak, hľa, človeče hriešny, prídeš do pletky, ani nevieš ako. – Zbohom!

Váš syn

Štefan Pinka,

virkli kaprál.