ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Viedeň dňa 28. februára 1863.

Však sú Vám, tatko, známe v našich krajoch bežné porekadlá, a to v Hronci: „Nože, no, ako ťa tou skalou opálim!“; v Štiavnici zase hrozievajú: „Ty darebák, tak ťa tou knaurou ochladím!“ My teraz podľa tohto príslovia mašírujeme z Hronca do Štiavnice. V Dalmácii nám bolo už príliš horúce, pálilo nás; teraz nás prekladajú na poľskú hranicu, aby sme sa ochladili. Na ceste postavení držíme tu odpočinok, po slovensky – roztok. O pár dní pôjdeme ďalej.

Viedeň je veličizné, v celom cisárstve najväčšie mesto. Domov hrúza po uliciach a Nemcov po domoch; aj tá chýrečná viedenská veža svätého Štefana je tuná. Videl som ju aj ja, priam keď jeden oblak zavadil o ňu, a nemohol ani napred, ani nazad, takže prinútený bol tam na pľaci vypršať; pár kvapák dostalo sa z neho i mne do nosa, keď som sa preliačený na tú vysokú vežu díval.

Ach, tatko, ale sme my chytro dobehli sem po tej železnici! Bisťudade, černokňažník i s jeho drakom je, salva venia, huncút proti tomu; klát, keď strmou rizňou dolu letí, je pletka. Už je to záhybeľ! Bez volov, bez koní, bez ovsa, bez sena; a frčí…! No, môžte si myslieť, keď nám páni oficieri zakázali hlavy z voza vytrčiť, aby nám ich vietor neodtrhol! Mňa vo všetkých údoch šteklilo, ako na dajakej hinte (hojde); vše som sa musel usmievať. Zvedavý ste, všakver, čo to za sprava? – Nuž taká: len Vám na prvom parovoze (po slovensky donfvógeni^[33]) nasypú žeravého uhlia tomu kolomotýlovi do brucha, potom zacengajú, zatrúbia… uhlie ho počne hriať a štípať; potom dajú sa mu vody nastrebať – na to ziskria sa mu okále, ťažko zdýma, opacha, od bolesti a píska si tak náramne, že som prinútený, aby neohluchol, vopchať si kastróle do uší – a potom, alló! – šmýka ako čert; rozbehne sa, až sa mu kečka parí, spodkom mu para fučí, nosom fajčí a také dymy púšťa – ani Somár—paša! A tak letí, kým uhlie nevyhasne a kým ho v bruchu páliť neprestane. Múdra je to mašina! Ani neprašivie, ani käch nedostane, ani ho do ovčej maštale stavať netreba; jedine keď z cesty zablúdi, potom zadkom hádže. Pán profúz mi radili, že na železnici pivo nepiť, lebo že sa to vraj so železnicou dobre neznáša.

Pýtate sa, tatko, že prečo ideme na poľskú hranicu. Jedni hovoria, že preto, prečo sme pred deviatimi rokmi na tureckú valaškuvať išli. Vtedy nás svrbela dlhá brada, teraz nás vraj už nesvrbí, nuž nepotrebujeme ani barbiera. Ale pán profúz vravia, že my proti Poliakom ťaháme do poľa; tí v zime robia to, čo druhí v lete robievajú. Veď viete, keď to tam u Vás našich chlapov nadchodí, čo teraz i Poliakov nadišlo, to jest, keď ich krv svrbí, idú k pánu felčiarovi a dajú si žilu seknúť alebo banky postaviť, aby krv ukrotla. Možné, že nás posielajú ta za holičských tovarišov, ak by trafilo veľa takých byť, čo si žiadajú banky. Náš pán arct síce vravia, že to nie je dobre veľa krvi púšťať, zvlášť pri slabých, tí že ľahko do suchôt upadnú. No však vám časom odpíšem o tej kúre.

Jeden známy – len včera zo Sáry sem došlý kaprál z druhej kompánie, Jozef Babulák – mi povedal (len slýchajte!): že sa moja Nanka – rozžialená nad mojím odchodom – otráviť mala! V bryndzi zhltla dva paklíky cingreslov (zápaliek). Ak doktori nedobehnú, nuž je fuč! Ale jej hneď naskutku pol druha funta sviec s červenými knôtmi zjesť dali, tým sa jed zápaliek vyrovnal. Od tých čias jej vraj nos svieti ako svätojánska lienka. Ľúto mi jej je skutočne, ale darmo! Vojak svojej povinnosti zadosť učiniť musí, ak avanžírovať chce; a Naniek jesto ešte i viac na svete, napríklad Grán Nána pri Ostrihome, Anna v Turci a Anina v Banáte.

No, Pán Boh Vás opatruj!

Váš úprimný syn

Štefan Pinka,

virkli kaprál.