ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Holomúci dňa 15, júla.

Keď som si patrontašňu čistil, našiel som v nej kus zamazaného papieru zo slaninky, ešte hen z Náchodu, s týmto latinským nápisom: „Sedebamus in puppi and clavum tenebamus nam vix est in sentina locus.“^[53] Ja tomu síce nerozumiem, ale pán profúz povedali, že sa to rímske porekadlo teraz celky na Rakúsko – čo bolo predtým a čo je teraz v nemeckej bunde – hodí. Veru je teraz Rak … úzko. Však som Vám písal z Náchodu ešte pred bitkou, ak sa rozpamätáte, tú českú pesničku z čias sedem a tridsaťročnej války – „Zle, mamičko, zle“ – ale je veru, bodaj by hneď skamenel, horšie ako zle. Už sme v Lojnici, to jest tam, kde loj kopú a kde psom chvosty zvárajú, u Tutulov vedľa Lablov, tam kde v Zemianskom Podhradí to dobré víno rastie. Čo by som mal sedemdesiatsedem rozumov, že by ani jeden z nich pri kráľovohradeckej leterírke nebol stratil, a čo by jeden každý z nich taký plný bol ako Šalamúnove pľundry, predsa by sotvy bol vstave Vám všetky okolnosti našej bitky, straty, zmätok a porážky dôkladne opísať. Ak dožijem, urobím to dakedy pri kozube. „Berte flinty, patrontaši!“ – podľa tej piesne sme zastali Burkošom^[54] cestu pri Náchode; ale pozde, milý drozde, museli sme upustiť, a tak isto sa nám poviedlo aj pri Jičíne, Jaromíre, Jozefove, Chlume atď.; hovorilo sa ale pri tom všetkom, že sme nepriateľa hodili a že napredujeme. Nuž ale, pravda, tak je: keď človek za nosom ide, všade ide napred. Nás i tak za nosom viedli; Prušiaci išli za nami, my pred nimi, nuž sme napredovali až do samého Holomúca, a tak by vec bola v poriadku. Aby sme sympatie v Nemecku nestratili, z čírej úctivosti sme vojnu nechceli preniesť do nepriateľských krajín, ani lúky a polia zašliapať a obce znivočiť; to všetko stať sa mohlo len v Čechách. A pretože sme istí boli, že tých pruských Handrbulcov na omáčku obrátime, neobsadili sme ani priesmyky, a dali sme im výhodné pozície zaujať, aby sme ich s našou obvyklou bravúrou a veľkými stratami zase mohli dobýjať. – A naši nemeckí spojenci, kde? Už ja by, bohuprisám, dal do litánií vložiť: „Od dúlu, moru, ohňa a nemeckej bundy – osloboď nás, Pane!“ Nemohúc na nich ďalej čakať, museli sme sa odvážiť na vlastnú ruku k tomu zmienenému už napredovaniu. Tak sme prišli až ku Králohradcu. Tu nahnala sa nás náramná sila, ale Prusov vraj ešte o stodvanásť chlapov viacej bolo. My sme sa postavili na vŕšok a za celých päť hodín sme sa na ňom ozajst po chlapsky držali; naše delá hrozne pustošili medzi Burkušmi, takže ich celé hromady, ako sardely v škatuli ležali jeden na druhom; ale, perse^[55], práve to nás pokazilo, lebo z tých mŕtvych narobili si Prusi šancov, za ktoré sa skryli, takže sme im do ich pikelhaubní viac páliť nemohli a na tieto ľudské šance krom toho vytiahli moc kanónov a z tejto výšky do nás hrozne páliť počali. Nato strhol sa vietor, naraz počne pršať, hmla, dym, nič sme nevideli, nič sme nevedeli, ani kde sme, ani ako sme. Bezpochyby sa to aj Prušiakom tak viedlo, lebo tí ozajst len tak voslep išli, až naraz nemálo začudujú sa, vidiac, že nás náhodne obklopili. No mne veru ozajst divno bolo, keď som už badal, čo je vo veci, keď nám, nabíjajúc odzadku, do zadku páliť počali. Že je to nemilé prekvapenie, to sa dá myslieť. Začas sme len držali; ale keď on sedem—osem ráz strelil, kým my raz, to nám už predsa kus priveľa bolo. Ale ešte by sme neboli chrbty obrátili, keby sa voľačo nebolo stalo, čo celej tej bitke iný obrat dalo. V kostole v Chlume skryl sa pán rechtor pod pavlačom pred nepriateľom; ale keď to vždy horšie a horšie bolo, bál sa tam ostať, že ho snáď veža zabije, keď sa zrúti. Vyšiel teda von a pýtal sa jedného kurazirského kaprála, kade by sa najlepšie dostal von z dediny. Ten mu ukázal, že tade bokom. Za túto službu ponúkol pán rechtor milého kaprála šnupkou tabaku, následkom ktorej sa tomuto kýchlo, a jeho kôň sa splašil, počnúc divo utekať dolu dedinou. Keď to jeho cúg videl, pohne sa za ním a beží ako besný dolu dedinou. Vidiac to švadróna, dá sa cválať za cúgom, za švadrónou ale celý regiment a za regimentom druhý, tretí, potom my pešiaci atď., takže sa celá armáda pohla z miesta, a to následkom jednej jedinej šnupky, vždy rýchlejšie a rýchlejšie leterírovala. Náš sprostý Ďurík by, perse, bol povedal, že sme leteli ako besní; ale to nie je pravda, lebo pechota, kavarélia, furbézni a arteléria^[56]“ to všetko išlo pekne bez poriadku, ako kapusta s bryndzou – (ej, keby jej bolo bývalo!) na štyri míle šírky a neviem koľko zdĺžky. Zle bolo, mamičko, zle! Aby som ľahšie napredoval, a tým dozadku nabíjaným flintám vyhnúť mohol, lapil som sa jednému, iste tiež tým kýchnutím splašenému furbézenskému koňovi za chvost, a hajde! – Chvíľku to šlo. Bol som ako Maceppa. ktorého som raz vo Viedni videl, keď som v diatri bol za dvermi na varte; ale dosť skoro bolo po radosti. Chvost pustil miazgu, futrál vykrúteného chvosta (ako pri cievčení stromov) mi ponechajúc v pästi, a kôň, holým kurtíkom šmihajúc, letel ako šialený svetom. – Burkuši sú mi už na krku. No, reku, poručeno Pánu Bohu a to druhé na kostol – vôľa tvoja svätá staň sa! Vtom mi svitne v mozgoch. Burkuši radi teľacinu jedávajú, lebo u nich, pre rozmnoženie hoviad, bez privolenia vrchnosti neslobodno teľa zarezať. Pohnem teda i ja rozumom ako krava chvostom, odkapčem teľa z chrbta a zahodím cez plecia preč. Tu tí Prušiaci na moje milé teľa ako vlci, a kým ho tam omykajú, naberiem pary, a hajde! Medzi mŕtvymi, ranenými, šabľami, delami, vozmi, koňmi atď. trtúlim, trtúlim, až po potok Labe. Cez mosty (a štrnásť ich vraj bolo; no ja som jedného nevidel) ani myšlienka prejsť! Tie všetky zaujali páni kyrasíri, lebo sa báli, že by im vo vode modrá farba ich nohavíc pustila – a my pešiaci, museli sme rúče do vody skákať. Oj, bisťuvýbohu! Bolo tam ľudstva natlačeného, ozajst ako fazule v pôstnej polievke. Chudákom, ktorí nerozumeli okolo vody, glgotala nosom a ústami do pažeráka; ale Váš Števko, viete, naučený pri plavačkách, kľuchtách a pltiach, s tuhým síce borcovaním, ale predsa šťastlivo, na druhý breh prešiel. Vzdychnem si, vyžmýkam onučky a hľadím nazad, koľký kus zeme a za aký krátky čas som ja to prebehol a koľko dosekaného, postrieľaného mužstva tam leží a dolu Labou koľko mŕtvych voda nesie! Zažmúril som oči, aby mi srdce nepuklo od žiaľu a potom som zase ďalej napredoval.

A ešte ti ktorési noviny píšu, že vraj boj Nemcov s Nemci! Vari som ja tam nebol? A či som ja Nemec? A koľko takých? Len by ste počúvali v akých rečiach sa tam rozpráva, nuž potom by ste vedeli, akí to Nemci; však v celej armáde krom komendírovania takmer nemeckej reči nepočuť. Isteže by bol tej vojne oveľa skorší koniec, a s nemierne málo škodou spojený býval, keby sme tých, čo sú v armáde Nemci, boli nechali samých sa biť s Nemcami.

Po zunovaných maršoch sme umorení prišli do Holomúca. Mnohí nám chýbajú. Prusi sú za nami; nedajú pokoja. Ak bitka bude, bude tu, alebo voľakde inde; to budúcnosť ukáže. Ja by síce nerád, aby sme to požičané Prusom nenavrátili, ale darmo je, keď to nejde, a preto radšej za pokoj hlasujem.

Včera som dostal list od Jozefa Kňazíkovie z Verony. Píše mi o veľkom víťazstve pri Kuštovce; no to je Vám už známo, to Vám pán farár z Pešťbudínskych vedomostí už iste vyčítali. Tam vraj aj sám kráľ pobehol, aj knieža Adamadeus dostal vraj na papier. – Jožo mi ďalej píše, že v tej bitke akýsi taliansky kapitán hrozne divoko letel s vytaseným mečom proti nemu. Jožo ale nečakal a doňho s pagnétom; kapitán udrel šabľou po pagnéte, tento padol na zem, a šabľa sa zlomila. Zahodili teda obaja zbraň a pochytili sa za pasy. Obaja sa víťazne ruvali dlhú chvíľu. Napokon chytí kapitán milého Joža akosi za kravátel a krúti mu ho, besno kričiac: „Ehe maledetti, maledetti!“^[57] Jožo sa pochlapí a reve: „Ej, hrmen bohov sa ti do matera! Nie len ty, aj ja mám doma malé deti!“ a vtom zohne sa, zdvihne svoj pagnét, pripchne ním kapitána cez ucho ku moruši a letí ďalej do seče. Keď tam svojej povinnosti zadosť učinil, vrátil sa pre kapitána a zaviedol ho do väzenia, lebo ho nechcel skántriť pre tie jeho malé deti. Za tento hrdinský skutok dostal metáliu. No čože z toho, keď je Venécia predsa preč?!

Váš list som dostal. Tu Vám posielam dve pilkhaubne, predajte si ich na Černákovie salaš pod Vepor; na dorábanie klenovských syrcov sa dobre hodiť budú. Píšete mi, že máte veľa šalátových hláv, ale že Vám všetok už strieľa, že ho potrebovať nemôžete. – Pletky! – Pošlite nám asi stotisíc hláv, budeme ich dobre potrebovať proti Burkušom.

Dostaneme aj my, keď sme ich už trpko pokúsili, flinty, čo zadkom nabíjajú; akýsi Slovan, pán kapitán (stotník) menom Pistotník ich vynašiel. Taká flinta, keď ju človek raz do ruky vezme, bez prestania strieľa. Sláva tomu Pistotníkovi; keby sem prišiel, veru by ho rumplíkom terkelice ponúkol: pi, stotník, Pistotník! – Skade Vám, a či Vám budúcne písať budem, Boh zná. Pozdravte všetkých, menovite moju Zuzu, nech už nereve, veď som tu ešte; potom ober pána festra aj pána farára, aby sa modlil za všetkých nás. – Amen.

Váš syn

Štefan Pinka,

virkli kaprál.