ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Sáre 15. augusta 1862.

Milí rodičovia!

Písal som Vám posledný raz, že sa tu okolo nás zbiera ako zlé v oblaku. – V Čiernej Hore hučí ako roj v kláte, guľky liecu dookola ako drisľavky. Bijú sa, chudáci, s tými vypasenými pašami o každý krok zeme, a podľa tureckých novín počujeme vše, že ten najvyšší generál – po turecky serdar – Somár—paša kresťanov tlčie a stína ako makovice; ale náš pán profúz – múdra hlávka (Pán Boh mu daj dlhý život a po smrti veselé zmŕtvychvstanie) – ten to pekne—rúče vyrátal, že Turci – alebo ako sa oni menujú, Muchamedvedáni – Čiernohorcov už dva razy toľko pobili, ako sa ich vskutku nachodilo; tak už koniec—koncov neznáme, s kým sa len ten Somár—paša ešte vše bije. No a to Vy už len tiež aj bez pána lechtora uhádnete, že to pevne, bez cigánstva nebude; však ver'? – Zultán (ale že sa nemýľte s tým strakavým pána oberförstrovým^[24]), ako hovorím, Zultán, turecký cisár, za junáctvo jeho vojakom viac tisíc piastrov na prepitie daroval; – piastre sú peniaze, čo šesť holbí na náš planý zlatý idú! – Z týchto plánkov sa každému vojakovi dostali dve holby.

Nedávno sa strašný dym valil od Čiernej Hory; či, reku, Obrúbanec horí?! Tri dni tma, ledva sme vidličkami do úst potrafili. A čo bolo? – Muchamedvedáni veľkou silou na Čiernohorcov udreli! Patália krutá! Chlpili sa za vlasy, hrýzli sa, mnohí sa vo vzteklosti svojej na caparty potrhali a pohltali, len práve že kremene zašanovali; ale konečne predsa Turci – a to nie, ako sa hovorí: neporiadne, ale poriadne – utekali. Mijko Kožidralič a Kaludier^[25] Vážil Zubyškripálovič za nimi! Čo nevládalo utekať, šmyks – cirkum do diery – pod nôž; klobúk bol ďaleko a krinolíny niet, preto tých psohlavcov dvetisíc padlo; medzi nimi jeden generál, jeden medián a jeden špeciál.^[26] Šiesti, chudáci, splašení Turci prebehli hranice až k našim vartám; ale dlho nežili, lebo mali hlavy poodrezované. Somár—paša vraj ešte žije; ale že pri tej krutej bitke tiež hlavu stratil.

A tam ďalej Srbi – ako ich Maďari nazývajú Ráci (vlastne Rasci) – tí vraj do toho Čiernohorcami navareného tureckého gulášu tiež hodne rasce a papriky namiešali. V Belehrade už do gulášu mäso sekali a Turci z pevnosti knedle hádzali. Ale im ho iste cudzí kuchári šanovať budú, a pán profúz hovorí, že vraj iste hrniec, aby nevrel, odstavia od ohňa. Srbi dali veľa rasce a Rusi papriky; ale Angličan vraj nechce dať soli.

Nuž ja sa síce veľa do toho nerozumiem; ale ako pán profúz rozpráva, boli Turci sto päťdesiat rokov v našej krajine pánmi, a to takými, že i tí naši najväčší páni – napríklad voljaký pán zo Zápolia – ej, kalika a slovenské meno mal – im ruky ľúbali. Ba aj Viedeň obsadli, a ak nepríde načas kráľ Sobieski s jeho holánmi – nuž viedenské fraky fuč do kaftánov tureckých! Zíde sa im, reku, aby ich zato naši bratia kresťanskí po tých turbanoch kúštek poturbovali.

Ojojój! Bol by som skoro zabudol: pomyslite si, prosím Vás, ten veľký víťaz, čo už všetkých Čiernohorcov zničil, ten, čo vždy na Cetinje, ako po ľade mašírujúc, jeden krok napred a dva nazad robí, ten, čo v tej ostatnej bitke hlavu stratil, ten Somár—paša, bol vraj tiež kresťan, hraničiar a cisársky vojak; ale dezertíroval, zriekol sa svojej viery, odpadol od svojho národa a stal sa Turkom! Hm… čo na to poviete?

Pán osvietený biskup diakovársky Strossmayer, poslali raneným kresťanom sto dukátov; ale ako pán profúz povedá, že ozaj to, čo k tomu napísali, je viac hodno ako päťsto dukátov. Vidíte, to sú Vám už arcipastieri kresťanskí! Čo? – Viem, viem, čo poviete; že aj vy tam máte takého Mojžiša.

No, živili obidvaja! – Dostal som lénunk^[27]; na môj pravdičku, idem do ostarii na ich zdravie za sklenku chorvátskeho si drgnúť. – Zbohom!

Váš syn

Štefan Pinka,

virkli kaprál.