ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Brlohu v máji.

Pán černokňažný Veľkomožník!

Po tieto dni som pánu falárovi záhradu opletal, aby z nej statok von vyjsť nemohol, a keď som si do šporherdu dubovku zapiecť išiel, nuž mi pán farár všakové tie histórie z novín čítali. Ešte sa mi teraz rozum krúti ako kôň v mangli. Vo Viedni sa vraj ten istý pán Potvora i so ženou i troma deťmi otrávil, ten istý, čo s naším felčiarom Lesebuchom ako pavúk po mori behal. Tam kdesi pri Barre slanú vodu strebali a nebolo mu nič; i teraz voľjakú cikáliu^[47] popil, nuž, ľa – krpce striasol. Nuž ale, pravda, teraz nebol náš Lesebuch pri ňom. – Ruského cára vraj dáky zlosyn zastreliť chcel, ale anjel Abraháma pri namerenej vražde pacol ho po ruke, že mu priam z nej nabíjačka vyfrkla. Aj toto Pán Boh netrpel. Hovoria, že keď chcel spustiť kohútika, spozoroval, že je to nie kohútik, lež kurka, čo ho vraj tak skonfundovalo – kdeže by aj nie – že do neba dieru vystrelil. Dáky Komisarov – tam pravda komisárov veľmi veľa majú – ho vraj zlapal, za to ho spravili zemanom. (Aj pán Lesebuch sú zéman, lebo sú Nemčisko, a Seemann je po nemecky ten, čo po mori chodí, ako pán Lesebuch.) – Grécke more sa vraj zase varí; ryby—raky sa v ňom na posmech uvarili, takže okolitý obyvatelia morskú vodu miesto rybacej polievky užívajú. Teraz mi napadol ten verný lev Štylfridov a či Bruncvikov, keď za svojím pánom cez horúce more plával a si okrem hrivy a kycky chvostíka všetku srsť obaril. Predsa to len pravda musela byť. Z toho vrelého mora vraj celé ostrovy s ovcami a salašmi na vrch vystupujú. Čo mi ale ešte podivnejšie bolo, je nasledujúca rozprávka: Vo Veňadiku vo vostote Dorsuro – Bože, však mi známo ako hrbček v Bystrici – prepytujem prekristierovali akúsi studňu, a tu – po dvadsaťšesť láchtroch^[48] veľkým návalom, ako je studňa široká a ako je hlboká, a vysoko ako susedná veža svätej Agnesy^[49], číročistô fučalo, nato ale po chvíli, k tým väčšiemu juksu, pri tuhom zemetrasení viršle a grošové lábliky takou silou vyhadzovalo, že ľudia – ináč pri dobrom apetíte – aby im zuby a hlavy nepoprebíjalo, prinútení boli útekom zdravie a život svoj uchrániť. Ak sa táto udalosť – o ktorej nemám príčiny pochybovať – potvrdí, tak Viktória Enámuela a jeho kamaráta Kuribalda ani čert viac nezdrží; tí – bodaj ma stislo – čo najskôr na Veňadik potiahnu. – Nuž a ten Prušiak, beťah mu vlasy mykal, ešte teraz sa mi oškliví ten oficier, čo ma pre tú gambu do galiby priviedol; my ťarbáci sme boli takí dobruškári a pomáhali sme mu z pazúrov vydrapiť Daňovi Sliezvik—Hôlštan, ktorý on teraz rúče sebe podržať chce, ba, galgan, ešte i Daňa proti nám hucká a s Talianom sa spája. Hrmien meden oceľových prabohov! Nuž, či to tá nemecká statočnosť?! Ej, dobre som ja hovoril, že nám škoda bola ta ísť, ale ma nikto počúvať nechcel. Nuž ľa, tu to máte. Čože máme za to? A moja gamba tam, a koľkí chudáci z mojich kamarátov tam nič po nič do zeme zahryzli! – Ja—ja, keby bol tým ministrantom, ja by to všetko za dobrý groš tomu pánu Dpis Markovi predal. Ja ho znám osobne. Je to hrozný človek! Toho sa vraj ani guľka netkne, lebo sa mastí takou pomádou, od ktorej aj guľky odskakujú. No však ste videli, čo vykonal ten slepý Nemec Blind. Päť rán vypálil do neho, a nič; ba čo viac, Dpis Marek chytí ešte milého Blinda za krágel a zavedie ho na bochcimmru^[50]! Nuž tak. – Pán falár kdesi už aj to čítali, že sa nám tí Taliani už aj nanosili do štice. Jaj, či by ho necapil? – A prosím Vás, či je to ozajst pravda, čo ten Napulion povedať mal, že on všetky trachtáty – prepytujem, tuším – v Auxerre, či ako sa to číta; keď tí Francúzi nikdy to nepovedia, čo myslia. Nuž ale či to ten človek vskutku tak povedal? Oh, ty gamba neumytá! No veď by ti ja dal trachty, ty niktoš! No máme my to za priateľov! – Prosím Vás, povedzte, či je aj ten náš spojenec, ktorému sme horúce krumple z pahreby vyberali a si prsty ako všade a obyčajne popálili, nie hoden, aby sme mu tú vychýrenú pikelhaubňu z kotrby zosňali, jeho na ňu celou zlatou žilou – na ktorú vraj veľmi trpieva – posadili a obuchom mu po povale tak dlho vošky vytierali, kým by mu hálka tej prekliatej pikelhaubne medzi klovami von vyzerala. Drelo sa mu do matere!! Prosím Vás, pán černokňažný Veľkomožník, vy chodíte kde po akých kantínach, pivovaroch a kavédlach, skusujete a čujete kadečo; nože mi oznámte, či je tomu tak, či bude tá vojna. Akže áno, mňa neudrží nik, a čo sa moja Zuza hneď na štyri kusy – na dve prednie a dve zadnie štvrtky – rozdrapí; ja sa reangažilírujem^[51] a pôjdem za regementom… Amen. – Zbohom!

Štefan Pinka,

vyslúžený virkli kaprál.