ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z Trhanovej pri Hladomri dňa 28. júla 1861

Môj drahý syn Štefunko, pán vicekaprál! Pán Boh Ťa nadovšetko pozdrav. Ty si avančilieroval^[274] a ja tiež, mňa ti pánom richtárom spravili, mám veľa ťarchy na pleciach. Tu sa všetko popremieňalo, dostali sme zase onie – nuž akože ich, do čerta, volajú tie slobody – tú konštováciu^[275]. Miništrantom vo Viedni vypovedali službu. Pán Boh išiel s batohom do Ríma k Svätému otcovi, na jeho miesto prišiel pán Čvrling. Ako sa tí páni, čo nás tu za dvanásť rokov po nemecky „Hobr kapsa – hobr niks, hala izi ni konstršen“^[276] učili, rozbehali, hneď sme šli na stoličný dom nových pánov voliť. Hí, bisťuže, boli to za časy, s pánom slúžnym a vicišpánom sme vedno pili víno ako dúhy a pritom sme sa tak úprimne bozkávali a lízali, no nechybelo veľa, len—len že sme si už netykali! Hm, ale – hores fores hore groš^[277] – hneď v prvej kôň gregancii^[278] po voľbe tým istým, ako dobrý kamarát, podávam ruku, tu málo chybovalo, len že mi – odpytujem tvoju poctivú hlávku, aj ten stolík, na ktorom božie dary bývajú – len že mi nenachrákali na ňu. V stoličnom dome trkotali medzi sebou, že ich ani čert nerozumel; ktosi povedal, že to vraj po maďarsky. Či reku po maďarsky, či nemecky, mne to všetko jedno; ja obidve reči síce dobre počujem, ale aj rovnako nerozumiem. Nuž ale, pravda, my roľníci všetko nemusíme vedieť. Pred voľbou všetci Slováci ako molčianska – ej, ba radšej turčianska – repa, a teraz – ani chýru ani slychu. Kto spí, ten nehreší. Pekne—krásne som pri tom vrelom – ale bolo aj teplo v sále – stolično—krajinskom rokovaní v kútiku za dverami usnul v Pánu. Moji kamaráti už ako kláty v rúbanisku okolo mňa chrápali – len raz zavolá pán Osvícený: „Ticho, roľníci, nespite tak hlasno, však pre vás ani rokovať nemôžeme! Keď sa o krajinské veci nestaráte, môžete radšej doma kvokať!“ – A to mal, pánubohuprisám, pravdu. – „Teraz choďte domov a povedzte vašim všetkým izé (keď ja podnes neviem, koho on tým izé myslel), aby vaši izé pri splácaní stoličných útrat alebo izé—izé porcií pokojne, ako to slobodným izé, slušne sa držali.“ Kývne kučmou a my blázni sa melieme precítení (bo nám on oči, a dobre vytrel) von. Pokloniac sa pánom hajdúchom, a keď nás už títo dopočuť nemohli, veru sme sa vyrozprávali. Ej, stotisíc jazerných sa do vás páralo, nuž či my len preto toľkú cestu konať, čas márniť a peniaze naše a obecné troviť máme, aby sme tam nič nerozumeli? Len keď platiť máš – ach, to ti oni zreteľne pod nos podtrú; nuž tu len: po prvé – platiť, po druhé – platiť a po tretie – zase platiť. Ej, čo pán, to fígeľ; keď som dakody za paholka slúžil u pána nebohého farára, ten sa vždy aj s druhými predo mnou po slovensky zhováral; ale keď ma ohováral, keď ma hanil, to vždy do latinčiny prešiel. Tak aj vy, páni, keď nechcete, aby sme vás rozumeli, už vtedy o nás fígle zmýšľate. Keď sa vy tak chcete zhovárať, zostaňte doma a neunujte národ, lebo keď sa nazlostím, tak vám nakladiem, že vás až v nose zamrzí, ja som ti opacha človek, keď sa raz nasrším, no, však ma Ty znáš, môj Števík, ako som Ťa vše vymelil.

Náš pán obligát^[279] na diétu pri voľbe pekne—krásne hovoril po našsky, že sme všetci rovnakí, jeden národ ako druhý. Že Slovákov na diéte zastávať bude, ako sluší, aby jeden národ nad druhým nepanoval atď. Toto, reku, prisámbohu, to, a slzy radosti mi za opasok kvapkali, už ťa reku, úbohý Slovák, nebudú na jarmoku v Lučenci alebo v Rimavskej Sobote prezývať, že vraj tót nem ember^[280]. Ba aj sami slovenskí páni sa vraj zišli v Svätom Martine v Turci, aby dali žiadosť pred diétu, aby národné práva Slovákov zákonom uznané boli, aby v poradách stoličných – toto, bisťubohu – pri súdoch, v školách, slovom, kde Slováci bývajú, v tom okolí všetko aby šlo v tej reči, v ktorej myslíme a hovoríme, nie po taliansky, ani nie inak – len po slovensky. No to je veru dobre, no, ja som človek len sprostý, ale to predsa za slušné uznávam. Ale ten pohne rozumom ako krava chvostom, kto tomu odporuje. Nuž a čože? Pán Turovič, tá statočná duša, čo nás vždy proti krivdám, ktoré by od čerta alebo diabla boli prišli, bránil, ma tiež volal do toho Turca. Aj bol by som šiel, keby tie kálačky nie. A čože tí naši páni vykonali? Rozposlali kurence^[281], aby sme takých buričov lapali, poviazali a pánu slúžnemu oddali. Ach, hrmen že vám, reku, bohov; pod Nemci ti vždy za pánom Turovičom žandári pálili, že je vraj rebelant, a teraz ti ho zase naši páni mordujú, že vraj, od Nemcov podkúpený, krajinu predať chce; a chudák, kdeže má tie groše? Veď je chudobný ako len ten palec. Ver potom, komu chceš, ale, bohuprisám, to len neverím, že by to buriči boli, čo chcú, aby u nás všetko len po slovensky šlo. No, akože by to bolo, že by tí, reku, statoční ľudia, čo nám vždy dobre chcú, proti nám boli? A kto ľudu dobre chce, musí len aj krajine dobre chcieť, lebo čože je krajina bez nás? Pod Nemcom chodili páni richtárov úradne nútiť, aby prišli oslavovať príchod vysokých kadejakých pánov, čo po krajine chodili; a veď som aj ja bol, lebo aj naši richtári, či im to po vôli šlo, lebo nie, počúvli. Aj teraz zase páni predstavení zbierajú voljáke podpisy na protesty proti Svätému Martinu a hovoria, že to ľud chce, a ľud nevie o tom nič, ale nech si robí, kto čo chce, ja som dobrý katolík, ja nedopustím na Svätého Martina nič, čo ma hneď z richtárstva zhodia.

Tvoje listy vše zanesiem k pánu farárovi, aby ich on prečítal, lebo on už len najlepšie písmo zná, a keď tak prídem k nemu, pán farár hneď nos do okuliarov strčí a číta, rodiny a susedov sa plná izba nabije. Ale ti to len híkalo, bisťuže ti vraj prabohu, či ti ten Štefan len videl toho sveta, jaj! Bože, tá pračka v tej Solperine, tie krásne kostoly, to more, má to tej vody, hľaďteže, kdežeby aj nie, veď len andek tajch Pod Vydrovým čo jej má, nuž a more! Hí, beda mne! „Hľa, stará,“ – hovorí pán farár matke – „hľa, ako ste za ním, keď išiel do vojny, revali a slzy liali, ani mokrá handra, keď ju stisne, cídlikom celými frúdľami^[282], a teraz, hm, hľa, ako sa vám furták vycibril, a tá hodnosť! Čert nespí, keď už tak ďaleko avančilieroval, ľahko sa vám aj na kapitánstvo vytrepe.“

Tú gombičku som oddal pánu farárovi, že ju voľakde do Pešti pošle, lebo je to veľká vzácnosť. Ja tomu nerozumiem síce, ale akurát takú gombičku som videl na valaskej kapse Ďura od Brngáčov, čo bol vojak pri furvezni. Šalátovo semä sme s pánom farárom siali na štiete, ale nezišli ani šalát (starý ešte žije ale je už v provízii), ani škvarky, ale číročistá pŕhľava. My to naším rozumom myslíme, že tu pevne nebude kraj na to súci, zem planá, aj to, čo sa dobré do nej dá – na zlé sa obráti.

Peniaze Ti už netreba posielať, vzali ich Tvoji kamaráti, čo k nám prišli na egzekvenciu^[283], pýtaj si od nich, keď sa s nimi zídeš.

Ale pomysli si, Števko, pán farár číta – Bože, odpusť moje hriechy – „Černokňažníka“, len ti tam Tvoje listy z Talianskej navlas odtlačené boli! To som videl na moje vlastné oči, a tak som ich vyvalil ako cínové taniere! Čertvie, či Ti aj tento list nevytlačia; hľaďže, tak by nám ani nebolo treba listy písať, len toho – juj! – držať.

Pozdravuje Ťa matka, bratia, sestry, aj ja Ťa pozdravujem ako môjho drahého synka.

Ďuro Pinka,

richtár, nevediaci písať, robí krížik.

Toto namiesto pána richtára som písal ja

Mišo Cvíbik,

polgár a palier.