ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Niepolonice dňa 75. marca,

Sľúbil som Vám v predošlom liste o tej poľskej vojne – či čo, škrtení – dačo písať. Pán profúz rozprávajú, že je Poliakov všelijak ozbrojených asi štyridsaťpäťtisíc chlapov a ruských dobre execírovaných vojakov osemdesiattisíc, k tomu majú všetku vojenskú zásobu a pevnosti v rukách. Môžete si myslieť, kto je na vrchole; ba len sa čudujem, že sa tak na darobnicu dajú Poliaci mlátiť. Ale pravda je, že keď ich aj nabijú, rozptýlia, nebojac sa ani čerta zase sa zídu, a hybaj malé ruské patroly, štátne kasy napádajú a železnice kazia. Udatní sú tí Poliaci, už či chcú, či nie – tým samým sa v nich slovanská krv prezradzuje. Ale čože vykonajú proti toľkej sile?

Pri Radome sa do radu postavili, aj ich pekne—rúče rozprášili; pri Miechove sa miesili, tam ich zas naprali. Langievicz, Frankovski a Kurovski sú ich značnejší vodcovia, jedného z nich Muskali chytili, a tomu by nechcel svoje hrdlo požičať, bo ten istotne konopnú angínu dostane. Konečne prišiel slávny generál Mieroslavski, ktorý ešte všade, kde ribolúcie vypukli a on komandíroval, vypukaný bol; tak v Sicílii, v Bádensku, a teraz, chudák, ledva prišiel do Poľskej s asi sto chlapmi, najviac vyberanými oficiermi, a tu máš – už ti ho vyčepčili. Neborák, ten by sa radšej druhého remesla mal chytiť, bo tomu, prisámbohu, ťažšie prichodí bitku nestratiť, ako ju vyhrať! Má on to raz už takú špatnú obyčaj, vše sa dať zmlátiť. Mali by mu dobrým svedomím všetci ribelanti províziu dať. Langievicz sa ešte, z kúta do kúta sa uchyľujúc, s dakoľko tisíc chlapmi drží a diktátorské proklinácie vydáva. Horká moja bryndza! Kohože majú viazať tie proklinácie, keď ich sám na úteku dáva.

Podľa môjho sprostého rozumu a náhľadu sa mi ale vidí, že oni to tak dlho chcú pretiahnuť, kým sa veľa kriku nenarobí, a do toho sa voljaká stará dudra, ani som sa veru pána profúza neopýtal, kde býva, dáka Eva Rópa nezastane, a viete: kde sám čert nestihne, tam starú babu pošle. Pruský kráľ už do tej omáčky vliezol; ktovie, čo k tomu ten pán veľkomožný, čo nám pri Solferíne franky vyklopal, povie. Poliaci, chudáci, už veru, čo sa francúzskych sľubov týka, mohli zmúdrieť; ale darmo, keď tam páni ešte veľa sečky pod klobúkom majú. Sedliaci sú múdrejší a nepchajú prsty tam, kde im netreba.

Ak prefrkne jeden naháňaný cez hranice k nám, prijmeme ho vľúdne, vezmeme mu flintičku alebo šabličku a pošleme ho ďalej dnu do našich krajín. Kozáci nesmú za uprchlými sem prebehúvať, bo by dostali po kaftane. Raneným dávame fľajstre. Keď ale cieľom žily púšťania a baniek šuhajci z našej strany ta prebehnúť chcú, tých posielame domov, aby do bledej nemoci následkom púšťania krvi neupadli.

My máme síce tiež všakové haštrumenty na krvipúšťanie, aj rozličnej veľkosti pirulky, ale na kedy a pre koho, to len sám Pán Boh s pánom oberarctom vedia.

Ľateže, devätnásteho bolo svätého Jozefa, Vášho patróna – ja mám šesťdesiat patrónov v patrontaši – a pánu farárovi aj ober pánu feštrovi mena; pozdravte oboch dobrých chlapov, Pán Boh im nech pomáha! Pánu farárovi dobrého a lacného šnublového tabaku a dobrú úrodu krupinčiny zo srdca vinšujem. – Zbohom!

Váš syn

Štefan Pinka,

virkli kaprál.