ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Renšpurk dňa 25. mája.

Píšete mi, a strachujete sa o mňa, že tak dlho mlčím, hm, že mlčím, akože nebudem mlčať, keď pol huby tam voľakde v Pitlandsku, či ako to volajú, hrom pobral! Ba bol by Vám písal, ale mi lekári zakázali, aby som si vraj rozum nemútil, a rozum – viete – že to fundament, bez toho virkli kaprál nič!

Naležal som sa a napíjal tej zapraženej špitálskej polievky, bojím sa jej horšie ako čert kríža. Ale zázraky na zázraky. Ani neviem, kde mám počať, ale len očúvajte.

Potom, ako mi tí prekliatí Daňovia zuby vyšparchali a ma do špitála dovliekli, mne, ako som Vám už písal, hlava navrela ako mýtovnica; keby ma boli na váhu dali, istotne bola by tretiu čiastku celého tela vážila. Ej, bola to kotrba, a k tomu hrala farby ani dúha na Čerťaži. Ústa ako krpec, ani mak otvoriť, čo by ste mi bryndzových halušiek za misu boli predložili, ani mrdnúť. S takouto nadutou tekvicou, akú ani pani Marová nikdy ešte nedochovala, ležal som bez citu, a páni doktori povedali, že to veru veľké šťastie, že sa mi nezapálili mozgy, lebo – pretože toho veľa mám – náramne by to bolo blčalo, ako keď slivovicu na krumpampulu pália, že by sa bol snáď aj celý špitál zoškvaril. No z tohoto, tak asi kúšťok, môžete vidieť, v akom strašnom a nebezpečnom položení som ja bol.

Ale čo fígeľ, to groš, ak to tak budú ďalej robiť tí páni doktori, nuž prisám – no, to veru temer nie na verenie, a keď to predsa pravda, ako to – že som ja virkli kaprál. – Keď vám nohu rozstrieľajú, hajaj, to je pletka, odrežú vám ju felčiari nožom akoby oštiepok a spravia drevenú, takú ako opravdivú, zahybuje sa, chodí, ba – bodaj ma stislo – lepšia je ako tá, čo si si na svet doniesol, lebo nikdy otlaky nedostaneš. Ak ti treba, aj ruku ti spravia, a kapitálnu, keď aj zaucho vylepíš, nezašpeje ti dlaň; bolo by to na gemerské konventy. Ak máš zahubené ucho, aj to ti z dákej smoly vyhotujú, a keď si hluchý, strčia doň taký haštrument ako pastierska trúba; vypichnú ti oko – to ti vložia sklené dnu, aj plakať ti bude, a predsa sa ti nezapáli, keď ti trieska doň frkne, ani jačmeň ti nezrastie na ňom. Odotne, alebo – ako sa to často stáva, odhryzne ti nepriateľ nos, to je veru bagateľ^[44], vyrežú ti z čela alebo ramena kus kože, vymerajú a prišijú, a keď sa prirastie, odrežú spojidlo z čela alebo ramena, a máš zase ako načim celú trafiku na šnubltabak.

Jednému z našich chlapov, ktorému voľajaký hrozný Daňo odhryzol nos, aj hneď vraj naskutku zhltol, tiež z ramena spravili nos. Aby na to privykol, musel za štrnásť ďní ľavé rameno len tak naprázdno cez nos držať. Tých štrnásť dní statočne vytrímal. Potom z ramena pekne—krásne – ani, nak som dobrý, náš kompáni šuster – oddreli, koľko načim kože, len kus v spojitosti, aby žilo, s ramenom nechali, a potom o obnovenú ranu nosa dratvou prišili, smolou potreli a kladivom pobúchali. Faj, to bolo, no! Rameno trpezlivo na nose držal, nos už korene púšťal, ba pekne sa ujímal, ale čože, žalúdok mal zdravý a zrak bol neslýchaný. Raz mu neskoro niesli jedenie, dákysi mešťan Nemec mu sľúbil s dovolením pána oberarca knedle, chlap lačný. Tu knedle prídu, pažravý nehľadel že sú horúce, ani nepofúkol, strčí jednu knedľu – horúcu, kúrila sa ako hrončianska maša, do pysku, popáli sa, trhne hlavou – a môj milý šnufok, nie celky ešte právom mešťanstva v tvári obdarený, s posmechom reteríroval s ramenom preč, to jest nakrátko – odtrhol sa. Už potom viac nechcel držať rameno na tvári, ani operadláciu podstúpiť a šiel s dlhým nosom, či – mám povedať – bez nosa domov.

Nuž, pýtate sa, čože, akože je ale s tvojou hubou čiže gambou? Znáte dobre, že mám červenasté, ba ako u nás hovoria, žemľovej farby fúzy, to jest mal som, lebo s polovicou huby pošiel ta i jeden fúz – a tak sa gamba ani z čela, ani z ramena prerobiť nedala, pretože ani jedno, ani druhé nie je chlpaté. Hrom im do pečene, a Pán Boh nech ich požehná, čo Vám doktori vymysleli! – Odstrelili jednému husárskemu koňovi od venčeka prednú nohu. Natoľko bol zohyzdený, že sa do druhej služby nešikoval, bol ale tento činoško práve tej farby ako môj nebohý fúz. Ináč celky zdravého pritrepali do bočnej izby, pripravili mu válov, jasle a všetko, čo treba, a ja som musel mašírovať k nemu, fiktum—daktum^[45], ako pán farár hovoria, odpárali mu kus zo stehna, koľko mi na gambe chýbalo, a prišili o hubu, len práve toľko ako malý prst priechodu nechali v spojení so stehnom. A tak som musel do štyroch týždňov hlavu a menovite ústa držať pri koňovom stehne. Šťastie, že mu predná noha chýbala, nemohol zadkom hádzať, ináč by mi bol aj tú druhú gambu roztrepal. Po štyroch týždňoch len kúsok mäsa, čo ma s mojím dobrodincom činošom spájalo, odrezali, a nás rozlúčili. Lúčenie bolo prenikavé, a veru som môjmu činošovi veľa povďačný. – No vidíte, a huba zrástla znamenite, celkom na pyšťok, fúzy krásne, len sa bojím, že sa mi lieniť budú. To by všetko ešte nič nebolo, ale – prosím Vás – keď dakde popri obroku, napríklad ovse idem, hneď mi tou ľavou gambou seká, veselo „í—hahaha“ rehoce, a to ma čertovsky žinieruje^[46]. – Zbohom!

Váš syn

Štefan Pinka,

virkli kaprál.