ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hampurk dňa 25. januára.

Či som Vám nepovedal, že z Niepoloníc už viac písať nebudem, už tam – ako Koščuško povedal – finiš poľonie! Teraz sme už naše kože na iný trh preniesli. Napakovali nás ako sena – len sme sa tak parili – do parníkov, pavúzom pritiahli a poď kade ľahšie, vychytilo nás svetom! Leteli sme cez mestá a krajiny, ktorých toľko bolo ako hviezd na nebi, aj s tou trojkráľovou. Daktoré krajinky tak malilinké, že keď som von vozom vypľul, moja slina obyčajne aj tri takéto kniežatstvá preletela. To sú tie záplatky na tej nemeckej bunde. Kde—tu sklenicu fľúdrovice za golier hodiac, deň i noc trtúliac, zastavili sme sa len v meste Hampurku; tu nás vykydali a pokvartieľovali. Hja, jaj! Tu nám spievajúc a výskajúc so zástavami prišli v ústrety, a trebárs naše tunajšie regementy najviac zo Slovákov, Rumunov, Poliakov, Čechov a Maďarov, a len z máličičko Nemcov pozostávajú, predsa nás všetkých nasilu tajčes kamarád^[37] volajúc, nemecky sa nám prihovárali. No ja som veru kus slabého žalúdka Nemec, akonáhle ale doniesli toho dobrého trunku a viršle, hneď som všetko rozumel. Potom nás pod pazuchy pochytili Mišovia, chlapci nám gvery niesli, a temer ruvali sa pre nás. Jedna krásna slečinka mi nedala pokoja, kým som jej nedal cvikipusi a nedovolil niesť môj pangalét. Potom mi prilepila na prsia voljakú pečiatku, takej farby ako zhorená praženica, miešanina z kusa žltého, čierneho a červeného. A ja len: „Niks konstr tajč, hobr kapsa, hobr niks, hala izi in konstršen.“^[38] A tak pri nekonečnom speve – „Vozík tér tajčer Foterlong“^[39] a druhom „Slezvik Holštaj smer umšlungen“^[40] nás do kvartielov doprevadili. Ach, vodilo sa nám tak ani v materinom bruchu. – Bez príčiny to ale nebolo; za vodou Ojderou stáli Daňovia s natiahnutou puškou fertig, a to sakramentskí frátri. Miša v bunde hrýzlo.

No a teraz ešte dačo o meste Hampurku. Oj, to vám je veličizné mesto, oveľa väčšie ako Brezno s Burgundiou aj Venéciou; mesto kupecké a veľmi bohaté, čo sa i z toho súdiť môže, že tu ľudia napospol strieborné podkovičky nosia. Tak som včera dve hodiny za jedným chodil, bo mu podkovička hrkala, že mu, reku, odpadne, ale nadarmo. Hampurk asi pred desiatimi rokmi náramne vyhorel, oheň trval vari pol roka; aj teraz sa mi zdá, že sú múry ešte horúce. Ale povetrie je tu nebárs zdravé, mnohí z našich chlapov ako do Hampurku došli, dostali hampuru; preto pán profúz hovoria, že táto choroba iste i meno, i pôvod svoj stadiaľto berie. Vyprávali mi i to pán profúz, že tu v Hampurku i v celom okolí, aj ďaleko tadnu do Slezviku v dávnych vekoch Slovania, vraj dákisi Vagri bývali, ako to vraj aj dejepis a mená miest, osád i občanov svedčia. Týchto našich bratov vraj Nemci podmanili a vyhubili. No my teraz pomáhame Mišovi tieto kraje jemu z rúk Daňových vymáhať. Aj to je pekne. Neviem, ako mi tu napadá tá nová daň, čo vraj onedlho platiť budeme; menuje sa luxusštajr^[41]. Či, reku, takto nebudete musieť i Vy za mňa už teraz túto daň splácať do Štajranku^[42], lebo veru tuná byť, tiež iné nie je – iba luxus.

Pán komendant rozkázali, aby chlapom v tuhej zime nosy a fúzy neopŕchli, aby im gazdovia na ráno po rumplíku terkelice dávali; ale vďační občania liali nám viac ako načim, kým chlapi na execírkach celky neurčite nemašírovali; keď ale konečne náš tambor, bubon na hlavu postaviac, na čákove bubnovať počal, pán komendant zas všetok trunk zakázali. Medzitým naši brudri^[43] Hampurci sami od seba ochladli; počali oni verbovať, na svoju ruku dobrovoľníkov zbierať a na vojakov sa hrať; pretože to ale len nám slobodne, zakázali to pán komendant, a hľa, nadurili sa Hampurci, ovesili ako lopóvy nafúkané nosy a viac nám ani viršle ani pivo nenosili.

Za nami melú sa ešte všakoví handrbulci: Sasi, Bavorci, Prusi, a bodaj, že bude skoro chumelica; no však Vy tú pocítite skorej ešte ako v novinách stáť bude. Hneď pri prvej bitke Vás vo vrecku trhne a na trhu hrach poskočí – lenže nie od radosti.

Počuť, že z vďačnosti Uhri Mišovi pomáhajú, Nemci zbierky medzi sebou zaviedli v prospech ubiedených Dolnozemcov; v poslednom čísle hampurských novín sú naznačené nasledujúce milodary: dva páry frankfurtských viršlí aj s chrenom, dve holby erfurtského hrachu, pol pomerskej husi, jedna vestfálska šoudra, holba danzígeru a dakoľko šlezvických priglkrafní.

Už ako bude, tak bude – už sme raz tu; poručeno Pánu Bohu a to druhé na kostol! – Zbohom!

Váš syn

Štefan Pinka.