ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Každý človek má vraj svojho moriaka, kto nemá moriaka, má svoj domáci kríž, a kto s tým nie je spokojný, ide a hľadá si druhý, a to svätý kríž, lebo vraj „vezmi svoj kríž na seba a nasleduj ma“. I ja som tak urobil; opustiac naše večné lesy, s plťami hnal som do Svätého Kríža. Tie nám tu odobral pán Borkenkefr v kompánii s pánom Lykožrútom, aby mohli na ne naložiť svetoznáme hlinické mlynské kamene a tieto do Pešťbudína odplaviť, lebo zatiaľ veľa beštelungov dostali, že ich to tam akýmsi pánom na povrázku na hrdlo zavesiť a potom vari do švimšule^[296] pustiť majú. Už či je tak, či nie tak, neviem, dosť na tom, ako sa s vyplateným grošom do nového hostinca poberám, nápadné mi bolo, že toľko kočov a vozov do hostinca ťahať vidím, až vám naraz zazriem i pána Žernovnického s cmarovými fúzmi. „Hau, pán urodzenký, au! Kdeže ste sa, reku, rozohnali takto podvečer? Či vari na kuvika sojky lapať idete?“ A on na to: „Ach, ba glezga! Nuž, či neviete, Števko, že dnes zase hrajú divadlo tamhore v sále, a to „Slováka a Nemca“; už len snáď pre dobro ten groš tiež pustíte?“

Ani čo halušku prehltneš, už som bol pred kasou; podám zlatovku, pán kasier pozrie na mňa a chce mi vydať. – „Nič vydať, reku! Bisťuvýbohu, za takô dám aj ostatnú pracku z opaska!“

Vojdem vám do sály – veľká ako humno, krásne maľovaná, obloky ako v kostole! Ej, bisťužeprabohu, som si pomyslel, keby ten pán Ondrlík chcel aj tú B. Lehotskú školu na jedno šestnásť rokov do árendy vziať, tej by to ozaj neškodilo. Z povaly dolu visela lampa, ten šuster, či ako to volajú; okolo toho šustra bolo asi šesť krásnych tekvíc, ktoré svietili ako hrončianska maša. To miesto, kde sa už tí komendianti miesiť mali, bolo pekne maľovanou plachtou zastreté a herci boli za plachtou. Na nej namaľovaný stál naprostriedku holiganec, ale opaska nemal, lež mal kyjaňu a hlavu dvoma kostolnými, dovedna zošitými zvončekmi pokrytú. Keď som sa pýtal, čo to za obluda, povedali mi, že to vraj akýsi Jókaj, že vraj bôžik. Napravo a naľavo ležali na klenovských syrcoch dve mamuny; jedna z nich mala jaternice na lone; obe, tak hútam, boli krčmárky – počkajte, akože ich tam volali… aha, voljake fúzy^[297]. – Že krčmárky boli, z toho uzatváram, lebo voľačo do kalendárov zapisovali. – Ľud sa schádzal, miesta vše len ubývalo. Došli aj krížski žitníci so svojimi rebrinkami; no ale čerta rebrinky! Boli to akurátne rebrá, a vykrochmelené, namodro či belaso zavašplované^[298] široké, obsadli ma ako dva domšífy^[299]. Pán Žernovnický, ktorý sa bol kdesi zamotal, a miesta nedostal, chudáčik, sa mi za vykonanú do Svätého Martina službu odmenil, lebo ako za odmenu sadol mi do lona, a tak pri dvoch svätokrížskych krížoch a prednom lonovičovi ma veru aj moje kríže kus omínali. Ba ver' som vypotil aj dvojročnú žinčicu; len to bolo ešte dobre, že lonovič, pán Žernovnický nemal veľké uši a mohol som pohodlne do divadla hľadieť. Jaj, bodajže vás bolo mykalo tam, kde ste aj teraz, čiže tí hrali! Smiali sme sa bez prestania. Pán Žernovnický sa od smiechu triasol, akoby mi ustavične mak drvil na lone. A tie moje susedky! Hah, už som sa bál, že sa im od smiechu brucho vylúšti. Figliar ten žid, a ten kočiš, fefluchte kedl^[300], to vám mlelo ani vo mlyne! Ach, a ten loptoš, ten študent s tým čepcom na hlave, keď tej Katuške ten pusík tak fľasol… uj, hneď mi slinka odkvapla; fajn to obludka! Hm, že to vraj pána záhradníkova dcéra; ej, pekný to ružový púčok – tej kvôli by som všetky tie artišokne v parku zasurova pojedol. Zuby mala biele ako svieži syr, a keď tú nemčinu lámala, huj, vtedy by ju bol na kapuste schňavil. Niet divu, veru, že aj usadlejší pulz, ako napríklad môj, do hustejšieho tlku privádza.

No, slovom, fajn to bolo všetko – ako sála, tak hráči, ba i muzika. Rýpali trávnice, ach, tie roztomilé trávnice, tie ma už konečne otrávili!

Po diátri šiel som s pánom Žernovnickým i ešte s druhým trávničanom dolu k večeri, kde mi títo páni tri sklenice žernovnického piva za golier vyliali, ale z neho na zem ani kvapka nepadla. Aj víno sme pili, a môžem povedať, že kus lepšie ako tá svätomartinská kapustnica. Potom nasledovala tanečná zábava, tam som potom až do rána tú kvadrilu a frišný drobčil. Ráno, pojav sekeru do ruky, pobral som sa hore Hronom nazad.

Ej, bisťubohu, či by nemohli – myslel som si na ceste – aj v tej Bryndzovej dač takého zahrať! Veru by ta prihrmel s celou svojou čeliadkou a nebolo by mi treba tak ďaleko chodiť. Ale musí to byť – hútal som medzi inším – stonoha ten pán bryndzipál, keď to tak dobrý kus vynájde a tých komendiantov tak akurátne vyučí. Bohdajže by ťa Pán Boh požehnal. – Servus!

Štefan Pinka,

vyslúžený virkli kaprál.