ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mantova 15. apríla 1861.

Drahí, milí rodičovia!

Na tisíc a tisíc ráz Vás pozdravujem aj s celou rodinou. Od času môjho ostatného listu sa tu veľa ničov stalo, zavše sme ležali, zavše mašírovali, topánok silu a nohy temer po kolená zodrali, takže sme už temer o pol šúcha menší, a to zato, aby sme vraj menej súkna na nohavice potrebovali.

Máme veľa chorých v armáde: od parmazánskeho syra (čo nám z Parmy vyprášení vojaci na vďak doniesli) žalúdky máme pokazené, čo keď počuli Viktorovi (to je ten kráľ, čo sa tak rád bije) vojaci, že sa vraj hneď ponúkli nás ísť kurovať. Počujeme, že veľa práškov a piluliek a všakové inštrumenty na sekanie žíl a pichanie pre nás chystajú. Týmto našim srdečným a ochotným priateľom sme i my navzájom práškov a piluliek dosť na dosť nachystali. Len ja sám ich mám do šesťdesiat kusov v patrontáši. Najviac ich je nakopené v štyroch veľkých apatékach, a tie sú: Mantova, Vicenza, Padova a Verona, kde som predtým dlho ležal. Tam každému na laxírku poslúžia.

Predtým sme my Talianom zahrali. Ale od tých čias, čo nám Kremónu (mesto, pre výborné husle známe) odňali, nám oni hrajú a my tancujeme, ale sa mi vidí (lebo viete, že sa i ja kus k husliam rozumiem, ľaľa, veď som dakedy na svadbách u Podholských a na Kokave hrával), vidí sa mi, reku, že už struny príliš naťahujú, a má im na base hentam dáky primáš z Francúzskej húsť pomáhať.

Talianska až po Pó je naša, od Pó je talianska. Z talianskej Talianskej do našej Talianskej posielajú potajomne písma, ktoré v noci na domy, ba aj vartám na chrbty priliepajú, tak ako u nás cedule pred komendiou. Takéto cedule keď naši Taliani čítajú, sú ako osy rozbabraní, preto máme rozkaz takéto cedule (to volajú placháty) strhovať. – Aby rozsršení Taliani vojakov nenapadúvali, museli všetku zbroj zložiť: šable, flinty, pištole, mažiare – aj tie na drvenie soli a korenia, nože, vidličky; nezostalo im nič len lyžice a prsty. V sklepoch nesmú ani dlhé klince, ako šprnágle a latovce – ani štriknódle predávať.

Ak máte pár zlatých, pošlite mi ich; ja to tu premením na šupáky, lebo tu dvadsiatnikov ako u nás dreva jesto. Potom keď prídem na urláb, Vám ich donesiem na ukážku – ak mi dačo zostane.

Ja som s mojimi predstavenými a oni so mnou veľmi spokojní, ešte ma neštrófali len raz. Vypil som dakoľko pikolou^[4] lakrímy viac a stratil som rozum a s tým – čáko. Zasadili mi celú horu brezových prútov na chrbát. No, to som si dobre zapamätal: od toho času nechodím do krčmy – len bez čákova.

Tu už stromy dávno odkvitli, ovociny tu máme všakovej silu, len trnky nie, figy nám z južných strán Taliani darmo dávajú.

Jano Bútora je tiež v našej kompánii, dobre sa učí execírku, len namiesto ľavou vše pravou nohou vykračuje. Zato mu kapráli uši dosť už ponaťahovali, má ich už ako pôlty dlhé, ale to nič neosoží. Aby aspoň pri defilírovaní rúče vykračoval, kamarát mu z druhej gliedy za ním pravú nohu na žinku uviazal a klinom o zem pribil, tak už potom voľky—nevoľky musel ľavou vykročiť. – Zbohom!

Štefan Pinka,

vicekaprál rímskou Bajocco medajlou ozdobený.