ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nikšič 25. októbra.

Nikdy sa mi, na moju kresťanskú dušičku, nesnívalo, čo zo mňa vystane a čo vo mne trčí. Bisťuževýbohu! Či viete, čo som? – Festunkomendantom^[180]. A to je veľa – ten môže odsúdiť na život, na smrť, lebo na obidvoje. Ten musí brániť pevnosť do poslednej myši.

Bývam na prvej konignaci. Konignac^[181] je vrchný kvartieľ koňaku^[182] alebo kasárne. Fajkám si von oblokom z čibuku. Čibuk, viete, má pipsár ako oje a zapekačku ako klenovský syrec, a tá kúri ako ľubietovská maša. Pred domom na šilbochu^[183] prechodia sa dvaja Černohorci ako podolínske veže, ich nasadené pangaléty brngajú mi pred nosom hen tu hore.

Preredikal by i Zuzu s Ďuríkom sem, ale keď to tu tie onie – no tie háremy, bojím sa hriechu. A život tu neistý, nemá väčšej ceny ako u vás hniličky. Dajte jej teda na potechu tých sto piaristov^[184], čo jej tu posielam.

Aprofos^[185]! Ledva sme tu cedilá zložili, už sme dostali „Neu Pester—Čurina“^[186] podľa talmudu. Zíde sa na patróny. Tam sme sa dočítali, a to do chuti, akí sme my lotri, oplani, zbojníci, čo chudákom Turkom režeme nosy a hlavy, ako u Vás makovice, čo je vraj na ujmu orientálnej kultúry. – No odreže sa ono, odreže i jedno i druhé; keď práve podbehne pod handžár, čože s ním robiť? Ale žeby za tými tureckými smrkáčmi Čiernohorec pachtil, to – prisám hore dolinou, hrach so slaninou, kto ho bude jesti, nebude mať hlísty – to je nie pravda. Načo by mu to aj bolo? Však to nehodno ani do kapusty myknúť, nuž tak.

Nuž keď sme takí lotri, prečože sme lapených Turkov nielen s kotrbami, ale i s ňufákmi pustili domov na vagácie? Hľa, i to sa chvastali tí vaši turkofilskí trupi, že sa vraj bosman (turecký vojak) nepoddá na milosť, radšej sa dá na mrvence zrúbať. A to figu! – I ten kľakne kľuk—kľuk—kľuk ako kvočka, keď je v tesnom! Aha, či to bol špik, čo sme ich tu v Duge a kde inde nalapali ako čvíkot okolo Mičinej! A Rusi ich tam kdesi v Asinii^[187] šikovali ani págle krikehajské, na motúzoch zobrané.

I to sme čítali v tých vajcungoch^[188], či ako to Nemci noviny volajú, to sme, reku, čítali, že Bosman—báči, čo sedí prilepený na Pleve ako glezg na lepe, a Muchár—báči, ktorý u nás školy vychodil, dostali za ich veľké víťazstvá od sultána gaci, a to v plnej miere.

Hneď nato, ako Muchár—báči tie gaci dostal, oboril sa na Rusov a porazil ich vraj pred Karsom na hlavu a na pravú nohu. Rusi mu nechali v rukách triatridsať patáliov cokum—pokum, triatridsať diel a toľko zástav, ale vraj menovite veľa bubnov Turci domov odniesli. Okrem toho sa veľký počet Rusov potopil v harménskom prachu. A bol by vraj Muchár potĺkol i tých Rusov, čo ani tam neboli, keby jeho spojenci, akísi Síkali, veľmi to bojovný národ tam hen z besnej Arábie, keby mu tí boli na pomoc dobehli, ale tí že pri voljakej fučke sa zabavili.

Luminácia^[189] nato na všetky strany; myslím, že sa i v Pešti poponáhľali s olejom. Prečo nie, keď luminovali vtedy, keď Šulajman zajal Šípka—šnaps^[190], čo by neluminovali teraz? My sme sa tiež nezameškali, na česť nášmu učňovi Muchárovi – ktorému tu pre samé víťazstvá nebolo na obstátie – vydal som rozkaz, a každý Černohorec v Nikšiči niesol zapálenú cingrézlu, či repeňu, či ako tie bosforové švábliky voláte – v ruke.

No rastú, rastú tie turecké sympatie ako pečená kukurica.

Niehned Máli aprenduje, že mu peštianski študenti neposlali dáky ten zubikláč, a pobral sa domov. Teraz doma svojej maminke cverny drží.

Ale to je smiešne, čo Vám poviem. Nuž teda Šulajman a Muchár—báči, ako viete, sa u nás vyučili, tých sme my prepúšťali. Neraz tých Mašo, Peko, Uro a Mijo vyšticovali, kánis jeho mater^[191]; no, sopliaci, a ešte len teraz dostali od sultána gaci! – Fuj, hanba!

Mamľasi povedajú a blázni sa radujú, že Rusi v zime vojnu viesť nemôžu, že sa musia vrátiť domov na zimovisko. Akurátne – Rusi v zime práve len ožívajú, ľad, mrazy, zima sú ich helementy. Rus sa vypotí v horúcej pare a potom sa nahý krbáľa po snehu. To by Turkom i myšlienky zamrzli. Rus sa v snehu tak cíti ako červík v bryndzi. Hľa, i Napoleonovi I. pri Moskve a Berezine zašlo za prstvy. Tak veru.

Pri bryndzovom červíkovi prišiel mi na um i ten pán Bryndza, čo v mene maďarskej kolónie v Paríži položil na rakvu Thiersovu pletenec, či veniec, či čo bol. Mal si veru ešte i Halušku zavolať na pomoc.

Hľa, hľa! Nože ozaj, ak je bryndza nie vojenským kontrabandom, pošlite za geletku toho materiálu pre našich ranených pod ženevským krížom. Bude slúžiť na obväzky na – žalúdok.

Štefan Pinka,

Berdár a komandant Nikšiča.