ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Brlohu 15. augusta,

Čo som Ti ja za pár dní, synko môj, videl, počul a skúsil, haja—jáj! – Ja si pekne – krásne zapekám fajočku v čeľadnej na fare so skrčeným Jozefom Zduteľom, tu ti pripáli pán farár, jeho milosť, udrie ma po pleci, nuž tak dôverne ako si to vše zafabulujú^[192]: „Ďurko, či by si nešiel so mnou do Svätého Martina, do tej našej Matice!“ No, nebolo mne viac treba, skúsiš, reku, veľa sveta, v šlógoch teraz i tak roboty niet. Poď môj Ďuro, vezmem cedilo na plece, mati nakladie doň chleba, bryndze, slaniny, ba aj postruheň so škvarkami, a o hodinu už sedím na vozíku, ja so Zduteľom napredku a pán farár ako obyčajne sedeli nazadku. Plesk bičom veselo! Už pri Lopeji prach zazriem; snáď, reku, fagaléria^[193] mašíruje do Bryndzovej na seno; no nie! – V Ondreji dohoníme panstva, odpytujem, ako dreva, vozov ako pliev, to vraj z Gemera a z Bryndzovej tiahnú do Svätého Martina. No ale ešte len v Lojnici! Tam sa cudzie panstvo hemžilo ani na radvanskom jarmoku. – Tu som Ti po prvý raz videl ten novosvetský fígel – akože ho volajú ten oný – paragraf^[194]. Ten ide vraj z Pešti až hen do Krakova. Je to hrubý medený drôt a vlečie sa cez Bystricu, Šturec, Spiš, Maguru atď. až na samý kraj sveta. Po tomto drôte môžeš sa vraj – pravda za groše (ale zgazduješ poštu) – s kým chceš a kde chceš, rozprávať. Keď sme v Ulmanke pivo koštovali, som dosť fľochal, ale som nič nevidel po ňom behať, a dosť som ušil ako na postriežke, či reku dačo nepočujem šeptať; ale ani slovíčka nie. No netreba teraz šibenice stavať, neboj sa, nemaj starosť, len vykonaj fígeľ, hneď visíš na paragrafe; a tu veru príležitosti dosť.

Pod obrázkom sme kus pohodili, dakoľko husičiek a dakoľko šunčičiek tam šlo za opasok, nezabudli páni ani na mňa. V kúpeli v Štubniach zbehlo sa už potom toľko národa, že sa nemecký kelner až doprosta mal zblázniť, tak fluchtvoval^[195], až milá vec! Dosť sa páni načakali, kým tej teplej vody – či polievky – dostali. Ja som sadol na oje a rúče z cedila vyberal, čo stará nakládla, a s Jozefom sme si drgli sklenicu tej fľúdrovice. Ako vtom čujem, že náš osvietený pán biskup pribehli, zabehol mi postruheň, zalialo mi oči slzami. Zarevali sme mu na slávu tak, že kelner zaraz do polievky padol.

Cez celý Turiec paráda; ženy v samom hodvábe, samá číra krása a drahota. V Svätom Martine ma usalašili u jedného statočného čižmára a rozmnožovateľa panslavizmu, mal desať živých detí, zdravých a Slovákov ako turčianska repa. Chudák, tak mi bol povďačný, že mi ešte aj krpce vyviksoval (lebo krpce v Turci nebárs nosia). Podvečer dorazili pán biskup, ktorý v Svätom Michale obedovali. No taký panský roj som ja ešte nevidel a keď ich pred mestom na ceste pozdravili pán Kuzmány, to tak hučalo všetko na slávu, že som myslel, že sa musí starý hrad kláštorský až na ostatnú skalu zváľať. Potom sme po stoliciach na kumpliment, he—hej, Štefko, i ja som bol… zoči—voči! Ej, ale bodaj ma myklo, to chlap ako jedľa, a hlavu nosí ako najkrásnejší jaseň korunu; no, statný chlap za vodcu. Ten, bodaj ma stislo, len nech okom mihne – a…

Po kumplimente na rínku, kde sa hrúza roľníkov – ako bryndza s kapustou – miesila, potrhnú ma pán farár: „Ľaľa, Ďuro, či vidíš, kto to ide?“ – „Nuž?“ pýtam sa zjašený. – „Černokňažník!“ odpovedajú pán farár. – Ja hodím tri kríže po sebe – chváľ každý duch Hospodina – a už bol pri nás. Položí mi ruku na plece, plece ma páli, povetrie syrkou zaráža.

Po chvíli osmeľujúc sa pozriem naň: chlap ako reber, hlava ako skop, vlasy biele, nos modrý, tvár červená, oči čierne ako čižma. Blysne očami, zahrmí, a tamten! Zmizol ako gáfor. – Na ten strach zídem, sa s pánom usmievavým, úprimným: „Či ma znáte, Ďurko?“ – Chcem mu ruku bozkať. „Nie tak, nie,“ a stisne mi ruku. Znám ho dobre, veľkomožný pán Francisci, ešte stade, keď som mu na Obruvovanci na medvedej poľovačke kulač na štont niesol, oj nepil som ja takého vína viac. I pána Radlinského, Licharda, nášho pokladničiara, Závodníka, Hodžu, Hurbana, Hýroša, Slotu atď. som videl. Boli tam tiež dvaja regimentskí virkli kapláni (statočné dušičky) a celá kumpánia oficierov. Aj zuby by mi vypadali, keby Ti všetkých chcel porátať, ba aj nášho kráľovského Lesebucha som videl tabak šnupať.

Ale štvrtého augusta bol hadel had! Ešte teraz sa mi v očiach blýska a v ušiach cvendží. Všetok ten velikánsky národ zhŕkol sa po službách božích do peknej budovy na rínku. Pristrojený každý v nádherných šatách, zlaté plechy na stužkách na prsiach, ba jedným viseli celé kométy na červenej stužke na krku; tam zase skvostní liptovskí bačovia a valasi. Dnu som sa dobyť nemohol, trebárs som statočne lakťami búchal. Čo tu robiť? – Vydriapal som sa na plot a rukami držal som sa venca, visiaceho mi nad hlavou. Stisk bol náramný a krik ešte väčší, ale som aj ja zvrešťal, keď pán osvietený prišli, hneď sa mi novučičký nový opasok na dvoje roztrhol… lebo počuj len! Náš pán osvietený ostali ešte voljakým väčším, veličizným pánom; čo ako perom krútim, ten titul ja ani napísať, ani vypovedať neznám. A keď potom pán Francisci čítali, že Matička už má stotisíc zlatých – Števo, to ani hrončianska kasa nemá! – od radosti zrútil sa plot, a my poď všetci, čo sme na ňom ako sliepky na pánte stáli, marš dolu druhým na hlavy s rachotom súdneho dňa, kde sme chvíľu ležali nakopení v šichtúnoch^[196] na tri láchtre zvyšky.

Dlho potom ešte naši dobrí páni rečnili a rokovali od rána až do štvrtej popoludní, bez jedenia a pitia; ale čo by to bolo dva týždne trvalo, bol by o hlade (a možno i smäde) vytrval. Dákysi pánik, vezúc sa cez Martin, počal bičom šmečkať, ale sa o to nepokúsil viac, lebo badal, že by mu to mohlo zle vypáliť. Taký istý viťúz písal vraj do suverejných novín, že vzdelanci matiční svoju schôdzku na tom istom mieste odbývali, kde trhy na lichvu bývajú. Hm, pohol rozumom ako krava chvostom! Zabudol, že predkovia suverénneho národa tiež na Rákoši snemom stádlili a že, ak sa nemýlim, jeho predkovia in linea rekta^[197]1 (ako pán lechtor hovoria) diplom na oslej alebo psej koži (cuique suum^[198], ako pán lechtor hovoria) písali. Ale darmo je, on hovorí zo svojho stanoviska.

Čo sa dialo po obede a večer, to Ti na vedomie dám v budúcom liste – Zbohom!

Tvoj natešený otec

Ďuro Pinka,

emeritus^[199] richtár.