ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Povedajú novinkári, že pokoj. Pokoj? Nič pokoj, pletky. Odpočívame si, teda odpočinok, to hej, a ten sme zaslúžili. Osol—pašov, Somár—pašov, Muchárov a Mamutov, a ako sa tie potvory všetky volajú, sme päť ráz rúče, dokonale vydropčili. – Pomaly s dobrým. Teraz si nakúvame handžáre, bude zase kosba a za kosbou budeme mlátiť a potom trepať. Nuž, ako vidíte, my sa do hospodárstva rozumieme akurátne.

Tam Vám chcú na nos zavesiť fabuľu, že s Turkami mier uzavrel knieža Nikita? Ach veru, non est ita^[131]. On mier od Turka raz nepýta. Ba čo viac, len počúvajte, čo Šalamúnove nohavice trúbia, že sa vraj Nikita natoľko rozžialil, že lačnému Muchárovi do Medunu dal dobrý apetít vinšovať a že mu poslal všakového prófuntu. No to: poslal mu makových opekancov, sardelnovej omáčky a na každého chlapa jeden kracherlík^[132]. Či nie i pár sudov pušného prachu? Ó, ó! Počuli ste už dač takého? Rozum, Dora, rozum, Dora!

My sme síce čeľadníci akurátni, ale tak galantní sme predsa nie, žeby sme turecké pevnosti podľa špaiscetlov^[133] zásobovali. Ak im dačím poslúžime, nuž im zapražíme, to hej, ale inšie nie.

A Vaši Turci tam vyprávajú a sa veľmi horšia, že do podgorického špitála viac ranených Turkov doviezli, čo mali nosy a uši poodtínané. Je to síce mrzuté, keď ti tak fafák odkväcne, alebo keď ti ucho íverom odfrkne. Nuž ale, hrom do jeho háremskej matere, načože si dá po nose handžárom drumblovať, trubiroh! Nech povie fuj paks a nech sedí doma. Či ti ja môžem vyrátať, kde mi handžár švargne? Ebatta mu, nech rypák pred sebou nesú, keď utekajú… Hľa, veru, kto bol všetečný a obzrel sa nazad, keď trtúlil, veru mu tam ľahko špálda podbehla pod feruľu. Pravda je, no, i mne frkol jeden taký nešťastný fufnák za opasok, ešte čerstvý žltý tabak vyčvrkol z neho. Nuž ale ja za to, bodaj ma stislo, nemôžem – mohol nos doma nechať. Však znáte ešte tú pieseň:

Ale žeby sme my boli padlým už nepriateľom nosy alebo uši rezali, je nie a nie pravda, lebo k takým pletkám sme, prisámbohu, ani času nemali.

Mijo Drekálovič a Vaso Čurimurikankovič odprevádzali lapeného Bosman—pašu do Cetinja. Tí sa vrátili už nazad a rozprávajú veľa nového. Celá tá stará drnda Eva Rópa, že je na našej strane, a že všetky indigo evaropejské^[134] národy s nami sympaterizujú^[135]…

Ale Turci, Židia a Maďari, tí že pijú brúderšaft. Ja som ten špektákul nechcel veriť, ale sa zadušili, že veru áno. Títo traja, nie indigovropejci, sú jednej fajty z Orientu, a tento že leží voľakde tam za Debrecínom. Teda korán, talmud a Corpus Juris – v jeden zväzok zaviazaný. Židov mimo toho i ten zväzok viaže k Turkom pajtášom^[136], že ak Mozolmanov von Phorforusom vyženú, nebudú môcť z tureckých akcií kapúnov^[137] strihať.

Smutná, trúchla história to pre všetkých turkofilkov, ale pravdivá, ako sa o tom vzdor a vzdor všetkým sympatekám nezadlho dokáže, že sa ten rozsušený šinkvas turecký rozpadnúť musí! A tí fogatatlan provokátori^[138], čo tento šinkvas ešte obručiť sa usilujú, neomylne dostanú tú odmenu, čo fogatatlan provokátorom miesto diurnuma patrí.

Čo Vám to tam vaši turkofilovia popíšu za zelené veci, to je ozaj do popukania. Lomcujú okolo seba rukami—nohami vo vetre, nuž ale svet nevyskočí zato von z pántov. Rozličných dopisovateľov s kútikmi v ústach, že si papule rozďrapovali, vyprášili von z Belehradu. Teraz ošmátrajú sa okolo dvier, načúvajú a klebetia.

Keď hrajú Prmpulíka, vysadia bezplatne sa vkradnuvších a nezbedných chlapcov pred dvere. Na čerstvé povetrie vysankovaní lajdáci načúvajú okolo plátna a fľochajú škárami na dejište, a čo tam počuli a nepočuli, videli a nevideli nastoľujú druhým chlapcom ako svätú pravdu, a mamľasi sui generis^[139] uveria im. A také sú turkofilkovské zprávy z dejišťa srbskočiernohorského.

Rozprávajú tu, že z Pešti išlo dvadsať debien strapcov pre pobratimských ranených, i my robíme strapce ale zo samých – Turkov.

Ešte jedno. Akési teologické noviny tureckého vyznania „Vakit“, čo toľko znamená ako „Škrť ho“, s veľmi veľkým nadšením píšu, že Turek, Venger bratri,^[140] že sú pokrvnou rodinou, páni bratia, povolaní – brániac vzdelanosť – na čele kultúry na východ kráčať.

O maj líber Augustín, to je už gór smetimentálne! To zase nový druh hordárov^[141] kultúry, ktorý už celé Bulharsko semenom kultúry a humanity posial. Jeden, dva, tri, boli bratri. – Róža Šándor s bratskou ochotou pristúpil k aliancii, tým viac, že z historického zjazdu vyrozumel, že za tých sto päťdesiat rokov, čo Turci semeno kultúry v Uhorsku rozsievali, a tými a onými, do háremov odpravenými našej vlasti dievčatami táto pokrvnosť na vyšší stupeň zahriata bola.

No ale na znak, že sme my bez závisti a každému doprajeme, aby sa ku svojeti vinul, tatam, kam ho srdce tiahne, nemáme na to inšej odvety, len to starodávne: de gustibus non est disputandum^[142]…

A ako Gálik Leo Gálik Lei^[143], nohou dupnúc, tvrdil, že sa predsa len svet krúti, tak i my tvrdíme, že už raz i nám Slavianom teplé slnko slobody zasvietiť musí a zasvieti. Amen dixi, fuk do kapsy.

Štefan Pinka)

vyslúžený virkli kaprál,

teraz serdár čiernohorský.