Dielo digitalizoval(i) Peter Kohaut. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 92 | čitateľov |
Tára[15] v Dalmácii dňa 17. februára 1862.
Ako nedávno v Póle sadnem k bubnu, že Vám čo—to napíšem, tu mi akurátne príde rozkaz s háreštanty do Sáry mašírovať. Chcem písmo do kapsy strčiť, tu sa mi ponúkne, ľa, regrút – však ho znáte, Jozef Kňazíkovie – nedávno do našej kompánie prišiel, a teraz mi ako fulajtár nohavice kefuje a kabát klepe – že on vraj namiesto mňa list napíše a pošle. Nuž čo ma, reku, čert po tebe – napíš! Nuž ale bohzná, čo tá obluda načarbala, keď to ani prsty nemá do písma, len také lôniky. Dosť sa ho naťahám za uši v škole, jaj ale čo je z nory – len do hory! Verte mi, nebude z toho nikdy pán kaprál, a ešte virkli kaprál tým menej.
Teraz mám kus pokoja; háreštantov som odbavil, každému som päťdesiat lieskovcov pod kaftanom rozdrvil, a tak Vám teda idem písať o našej poslednej vojne. Hm! Tam neďaleko našej hranice v Šutorine vám čiernohronskí hercegovi polgári[16] nakopili ponad cestu celé hálne diel. Vyškierali sa nám ponad hlavy, ani sme sa s vystretou hlavou chodiť neopovažovali. Ba tak dychtivo na nás zarezali ako mäsiarski psí, až im slinky dolu pysky tiekli. A to, tatko môj, sa volá batéria. – To naši páni oficieri naskrze trpieť nechceli, a tu náš patalión dostal rozkaz atakírovať[17], a môj Števo v prvej gliede[18]! Marš, marš – napred! Ej, bisťubohu, nieže tak; prišiel mi ten môj kamarát Mijo Drekálovič s jeho tureckými hlavami na rozum a veru mi od samučičkej samej päty počnúc až po samý čákov mráz letel – ani o Troch kráľoch! Hľaďže, reku, Števo, či ti o krátky čas Mijo neotrepe aj tvoju kyjaňu do toho krvavého cedila; či ti ju, reku, dakde tí Polgári nezožerú v kapustnej polievke. – Ach, beda mne!
Od tých čias, ako ma Pán Boh pri Solferíne od všetkého zlého tak zázračným spôsobom zachoval, a to zázrakom tým, že našej kompánii ani do šustu prísť nedopustil, od tých čias nosím v plechovej puške posviacanú vodu pri sebe. Rozumie sa, že som ani teraz bez nej nebol. Ako chvíľu mašírujeme, neďaleko batérie zastaneme; kúpim si za tridsať nových rakije, občerstvím si srdce, pozotieram pot a potom sa rúče tri razy posviacanou vodou pokropím. Nabíjame ostro – a pangaléty[19] na gver štichať, pichať, strieľať!!! Ako sme už pri samých delách – marš, marš šturmom! Všetci s krikom „hurrá!“, až sa nám zem pod nohami pukala, stromy padali a slnce sa zatriaslo! Zaseknem zubami, zatisnem oči, ba zatisnem všetko, čo sa len zatisnúť dalo, ešte pár dokonalých krížov posviacanou vodou hodím po sebe, nastrčím pangalét a nadbajúc či strieľajú, či nie, letím ako besný medveď napred; šturgám, pichám, sekám ako zvetrený, až konečne pangalét vytiahnuť nemôžem. – Otvorím oči, čierny znoj mi z čela kvapká a moji kamaráti komót okolo diel – ktorý sedí, ktorý leží, pije, fajčí; len ja sa hašterím, môj pangalét som tak do dela pichol, že sme ho len pomocou druhých vytiahnuť mohli, lebo delá boli – drevené mažiare z čerešňového dreva, čo Čiernohorci mak drvia v nich – čertzná či z Hačavy, či zo Šajby – a pri nich ani živej duše.
Umorený klesnem na zem; tu celý patalión na mňa prstami ukazuje a smiech nekonečný. Čože je? Pozriem sa do zrkadielka… – Hľa, hrmien meden paromov jazerných okovaných! Nuž pán fírer[20] nevedomky z mojej puštičky atramentár spravil, a ja? Ako sa križujem, tak sa križujem, miesto posviacanej vody – atramentom! No ba, až som si parsún celkom na strakavého čerta premenil; neviem, či by sám Mijo Drekálovič predo mnou nebol zbledol.
Pán kapitán ma po pleci potľapkal a povedal pred celým pataliónom, že za moju udatnosť, pred nepriateľom obozretnosť, smelosť a junáctvo budem pred celým svetom vychválený a že aj metáliu, čo sa z tých vydobytých diel uleje, dostanem, a Somár—paša že mi vraj z koňa chvost pošle; no ten nech si len sám zadrží, ja také svinstvo – prepytujem – nepotrebujem.
Posielam Vám morskej vody dvadsať holbí po pošte, lebo to tam u Vás nemáte, a to je z tej istej, čo ten anjel boží svätému Augustínovi do tej malej jamky lyžičkou čapkal. Pošlite mi za to čo len šesť holbí borovičky; počujem, že má byť u Vás tá regrutierka, teda by ste mi tú borovičku aj po regrútoch poslať mohli, ale tuho zapečatenú, aby na ceste nevypáchla. No, pán Boh Vás opatruj!
Váš verný syn
Štefan Pinka,
virkli kaprál.
— prozaik, publicista, autor najmä krátkych humoristických žánrov a cestopisov Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam