ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Brlohu dňa 15. októbra.

Synko Štefan! Sľúbil som písať Ti, ako sa mi vodilo ďalej v našom Svätom Martine – nuž počúvaj. Po slávne skončenom zhromaždení vŕzgalo nám v bruchu, každý sa obzeral, kde sa kadí z kochu. Ja sadnem si oproti povestnej búde pred vráta na skalu a pustím sa do bedlivého pretriasania obsahu svojho cedila. Ako, práve dulujúc, strčím dnu hlavu, pleskne ma čosi—ktosi po pleci: Namrzený nad turbovaním, vytiahnem hlavu; tu ti predo mnou stojí krásny, utešený chlap, pevný, počerný, vysoký, neznám, bodaj ma stislo, či by mu chytil Jánošík. „Ďurko, čože robíte, čože sa miesite v tom cedile ako jazvec v diere?“ – „Jesť chcem, pán môj.“ – „Jesť!?“ – „No, poďte so mnou, tu nebudete obedovať.“ Chytí ma za rukáv a vlečie voľky—nevoľky za sebou.

Po dlhšom namáhaní vtrepe sa cez stisk do izby. Števko, bisťubohu, nech sa naskutku na págle pokrčím, ak cigánim, ale nemala Tvoja mati toľko makovíc toho leta na záhumní, ako tam panských hláv, a k tomu huk, ako keď víchor hučí pod Veprom v Kýčernej v starodávnych smrekoch. Päť stolov a pri každom načítal som aspoň štyridsať párov tak husto natlačených, ako keď vykladajú debnári kľuchty^[200]. Aby sa ich tým viac spratalo, mal každý, bokom sediac, jednu nohu pod stolom a druhú cez lavicu von vyloženú. A to, Števko, každá krčma v Svätom Martine bola takto preplnená. Ja prizeral som sa už raz nášmu pánu farárovi, keď sťahovali víno do fliaš, ako vtláčali tie štople silou—mocou do tesného hrdla. No, môj hodný dobrodinec, ktorého, ako počul som, Ťažkým menovali, bol miesto pána farára, on tlačil, ja som bol štoplom a hostia boli hrdlom; tak vtisol ma tiež silou—mocou k jednému stolu. Najbližší páni pomykli sa dovedna, lebo boli ešte lační, nuž šlo to dáko po biede. „Sadnite si sem za vrchstola, Ďurko, a jedzte,“ povie. No veď áno, ale na čo sadnúť? To bola najneurčitejšia časť jeho porady. No ale čo fígeľ, to groš. Našiel ja pomoc. Strčím valašku pod zadok, a – bol pokoj. Tu misa za misou, pohár za pohárom, sypalo a lialo sa to ako v novej maši v Hronci. Ponúkačov k tomu dosť. Dobre sa rozpamätujem, akoby dnes, ale na pána horárovej svadbe nebolo ani toľkých, ani takých jedál ako tu. Neboli tu len margarenty a bažanty, jazyky poľných kanálikov, ale aj na kyslo zaprávané slukové – to, čo sa (odpytujem poctivú hlávku aj ten stolík, na ktorom božie dary bývajú) nejedáva zo sliepky, ako tá moravská pieseň: Trošku kyselé, trošku sladké, trošku chlupaté, trošku hladké – čo nám navarili pani matké!…

Páni pripíjali, akoby mlel, jeden za druhým, jedno krajšie nad druhým a Tvoj Ďuro nikdy neobmeškal zakaždým najavo dávať svoje súcity, keď už nie inak, aspoň pohármi. Ej, ešte teraz si oblizujem gamby – ej, či som sa napil tej malvázie pána Samuelyho. Ja by som za to hlasoval, aby sme ho čestným traktierom^[201] matičným vymenovali.

K tomu všetkému, akoby posýpal slíže tvarohom a dobre omastil, rezal Piťo svojimi sláčikmi, len tak ihrali mi žilky. Ten nech mi tri mesiace po smrti na hrobe zafidlikuje – nech som dobrý, vyškrabem sa von. Medzitým jeden z bandy pojal tanier, a pretože bol som najbližší k nim ja, práve za vrchstolom stojac, najsamprv prišiel vyberať ku mne. No, darmo je, myslím si, keď prídeš medzi vrany, kvákaj ako ony; medzi pánmi si, Ďuro, nedaj sa zahanbiť! – a popravde rečeno, statočne zaslúžil ten groš. – Vopchám tíško ruku až po lakeť do opaska, škrabem sem—tam a mrsnem mu – brrng! – tri biele ako pena šestáky na tanier: na, reku! – Napadla mi pritom stará… Čo by ťa videla, Ďuro, ako rozsievaš groše, či by ťa žehnala! Už je raz darmo, dneska nesmieme byť šmucik. Jaj, ale, Števo, videl bys' bol potom, čo sa ďalej robilo. – Hí, zapustom sypali tie zlatovky ako drevo na tanier, a moje úbohé šestáčky zasypané boli v okamihnutí celým habausom bankoviek. Malže ten Cigo za lôn!!… Zbierali potom ešte pre vyhorelcov, potriasol som ešte raz opasok. Von sa z diery, – vypadli dva šestáky, a k tomu sľúbil som chudákom, že im pošlem zo svojich šesť côľov širokých domárov pol jazra šingľov^[202] po pošte.

Najedlo sa, napilo sa, vtom vojde dnu hostinský a oznámil úctivo, že je potravná daň za dnešný obed na každý dospelý žalúdok jeden zlatý štyridsať grajciarov r. č. určená, a prosí o zaplatenie. Ja neviem, ako mi bolo, ale dobre v žiadnom prípade, toľko vyrozumel som z môjho citu, že som hrozitánsky oblednúť musel, var stála mi na čele a nosom kvapkal mi pot. Egzekúcia stála mi so všetkými jej hrôzami živo pred očami. Znal som veľmi, preveľmi dobre, že nadarmo viac už prstami v opasku chamriť budem; čo bolo, to šlo na husle a na pohorelcov, a ja teraz sám pohorelec, quita de^[203]! – Hľadám v úzkostiach postavený utrápenými očami pána farára, aby pozornosť na mňa obrátil, ale darmo; on zahrúžený rozmýšľal o Noachovom poklesku za viničným plotom, následkom požívania vykysnutého hrozna. Druhí moji bryndzovskí krajania, sem—tam rozptýlení a zamestnaní, nebadali moje stonanie. Ach, čože si ja, opustená sirota, Pane Bože, už teraz začnem? Na borg do lônu nedajú ti tu nič. Ach, tak spievaval som voľakedy ako školár „quid quid faciam“^[204] – vtom nadíde ma vnuknutie, keď vbehnú u nás voly do škody, berú opasky do zálohu… Zaplatiť musím, a nemám čím, tak furdes môj opasok, kým nevymení ťa pán farár, poď, môj milý Ďuro, oddaj sa do odprackovania. Tu môj pán Ťažký: „Nuž, ľateže, čože vám čert posvietil, že sa tuná pred hosťami odpínate, museli ste hodne naklásť do visahy,“ a ukáže smiechom na brucho. Nešlo mne do smiechu. „Ech, ozajže! Čo ma na tamto ten šprnágeľ hore nohami zavesíte a natriasať budete do rána, nevytrasiete zo mňa babky, založiť chcem za obed tento nový šesťprackatý opasok, kým nezratuje ma pán farár.“ – „Ach, ešteže kú jazernú strelu! Ďurko, vy ste môj hosť, váš dlh je môj dlh…“ No, maj si ho, pomyslím si, a ja poď von dvermi na slobodné povetrie.

Po obede spieval a rečnil mladý národ v rečenej už búde. Spieval som i ja z knižočky „Veniec“, ktorú Ti posielam tiež s týmto listom. Ba pochytili ma tí mladí šarvanci a vylepili ma na stôl a musel som im rozprávať. Čo som tam porozprával, prisámbohu, neviem, ale bolo bezpochyby veľmi múdro, lebo sa tí figliari smiali ukrutnite. Zatým pojala ma mládež ku fare do kúta na tešínske pivko, čomu tešil som sa veľmi, lebo majú v Svätom Martine znamenité pivko, ako my zase v Brezne brečku. Po zdravkaní nadišli ma driemoty a ja odfukoval som na chvíľku. Otvorím oči, tu zas okolo mňa kamaráti, že musím ísť s nimi – len si pomysli – na bál, či počuješ, syn môj, na bál! Ja, a – na bál! Hm, pôjdem – reku – Matici k vôli, ktozná, či by neaplehandľovali^[205], keby im nevyplnil tú vôľu.

Vyteperia ma hore do tej – ako to volajú tú holohumnicu – sály; hí, svetlo, muzika, ako na utierni! Krásni páni, a čo páčilo sa mi omnoho lepšie, tie krásne panie a paničky, jaj, tisíc hrmených bohov, boli to za bábiky, tak zazeral som na ne… Istotne, že sa zle snívalo mojej starej doma, ak ju len nedlávila mora. Ako fľochám tak na tie okrasy, tu ti priskočí ku mne jedna, ako pinkastá sýkorka bystrá, a vábi ma do skoku. Ja som sa, že padnem hneď z nôh. „Jaj, dušička moja, pipík zlatý, keď ja neznám francúzsky tajč.“ – „Dobre, Ďurko,“ – čertzná, ale všetci ľudia volali ma už po mene – „dobre Ďurko, keď toto nie, zaskočíte si teda frišký so mnou.“ A držala slovo. Akonáhle zapískal Piťo na tých jeho zbesnených husliach tú liptovskú trávnicu, už som myslel, že mi čert vliezol do špiku. Števo, tak Ti krepko drobčil Tvoj starý genitor^[206] s tou oberučnou dievčicou, že zhľadúvala si ešte na druhé ráno vrkoče, pracky, sponky, zápasky, črievičky, a neznám čo ešte všetko, po sále. A tak to šlo do polnoci, syn môj! No reku, Ďuro, už sa ti kosti rozmelú na múku do Seliec. Keď aj tak zle nevypadlo, ale ver mi, synko, že keď spúšťam kláty, nikdy sa tak nevyzváram ako pri tom tanci. Bojac sa, aby mi nepošinulo starú, keď sa dopočuje môj untrholt^[207], poď ja ukradomky von!

Nebolo dosť ešte tomu, ešte bolo inak súdené. Prechodiac sa pre občerstvenie tela po ulici, čujem v malej krčmičke premilené spevy. Vleziem dnu: „Pochválen!“ – „Naveky amen!“ – Tam zase plno panstva a medzi nimi spievajúca mládež; a tak veselo ti tí figliari spievali, že prichodilo mi už doprosta vyskočiť z kože od smiechu, keby sa nebol šanoval. Tu pokropili ma zase šarvanci pivkom, a keď prechodil ma už Mráz od veľa piva a spevu – a bol som od unavenia ako Kyseľ – pobral som sa, keď už kosci zapadali, na môj kvartieľ a tam som chrápal v perinách, ako v teplom mori rozpoložený, do bieleho dňa.

Páni výborníci ostali ešte, radiac sa jedno—druhé v prospech Matice a národa, a my s pánom farárom nastúpili sme cestu ve meno Boha šťastlivo naspäť.

Pán farár vravia, že strovilo sa za tie tri dni v Svätom Martine do dvadsaťtisíc zlatých, pravda, nemáš rátať podľa môjho opasku. A to je veru pekný groš, čo ostal v meste; to by dobre poslúžilo bolo aj našej Bryndzovej.

Stará dva gence kapusty – tá sa nám tuná, chvalabohu, dobre urodila – zvýšila, tie sme predali a utŕžené peniaze pošleme na Maticu.

Čo by som žil ešte sto rokov, a už som dosť starý mamľas, a čo by ošedivieť chcela ešte moja plešivá hlava, to viac nezakúsim, čo som tam zažil. A Boh milostivý, ráčiž vziať tento, pre celý národ slovanský a človečenstvo blahodarný ústav i naďalej tak ako podnes pod ochranu svoju. Amen. – Zbohom!

Tvoj otec

Ďuro Pinka,

emeritus richtár a podporovateľ Matice.