ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Na kolene píše Štefan Pinka)

Ak mnoho sedím, morí ma zlatá žila, ďas po nej, ja ale nie som financom, nuž to voskrz nepotrebujem. A preto teda opustil som zas šeplety, redakciu, ženu, deti, a marš, marš duplírom^[104] vychytil som sa na Turka. Hovoria, že zo starého železa ostrá britva býva, prečo by zo starého virkli nebol dobrý vojak, há?…

Traja miništranti šli do Berlína, tí ta, ja sem. Tí tam píšu nôty, my tu tudlikáme. Andráši, Andráši – z kečky sa ti práši, a má kučeravú šticu. On vraj vzal za pakeľ valódi magyar pipa dohányu, kapiak specialitet^[105], a s ním fajčiť majú Bismoriak a Gorčákó fajku pokoja. Len by mu močka nezabehla, ale horký – takému, čo žuje, močka nezaškodí.

No nech, ale – prisahám hore dolinou a hrach so slaninou – nás viac nevyfajčia, no ni!

„Pester Lojda“^[106] deväťdesiatdeväť ráz písala, že my bagateľ sme hore rumom obrátení a vo všetky vetry rozprášení. A my sme sa Muchár—pašovi nanosili do parochne a vyklepali sme mu v Duga passe^[107] náležité kaftan. Tento nestydatý uchácius sa chvastal, že on ukáže, že pevnosť Nikšič zaprofuntuje, a nielen to, ale že tam i spať bude „Čingete bik beli lüm mel“, takto k tomu on zahrešil. No ale sme mu, ebazinget^[108], prebrali driemoty, nedrichmal ten v Nikšiči. Mal oči dobre rozdrapené, a predsa nevidel pevnosť, povedali sme mu „niks, šic“, dostal pár buchnátov na cestu, a marš retour recepis^[109]! Dostal poriadnu facku a bežal proti Gacku.

Ale, a drevi dere,^[110] ako naši páni hovoria – a lavoar^[111], a po našsky: do videnia.

Prišiel zas a dobre sa vyšpintil, no popľuli sme si i my dlane. „Brusmo šable brusmo kose, porežme svím dúšmanom nose,“^[112] tak sme sa modlili my.

Priesmyk dugský tak vyzerá ako náš Harmanec alebo Vernár, ale dačo ešte strašnejšie. Tade mali Turci prejsť, tlačili sa ako mäso do klobásy. Po skalách hor', nahor liezli, sedeli, stáli, čupeli, ležali sme my ako tekvice po viniciach, pušky nám čneli ako žŕdky v chmelniciach. Huk, buch, tresk, plesk, viac ako guľky lietali skaly, brvná a všetko, čo sa šmariť dalo; no a už bisťuhrmen okovanej strely, keď taký dvadsaťcólový klát na krpec zletí, to – nech som dobrý – má rúču váhu. To miesilo Turkom otlaky pod turbanom, no muselo tomu tak byť, lebo sa lapali a veľmi lapali za hlavy. Čerta ti to nepočuje! Hm! – toľká opacha!

V tej chumelici, kým sme tou hrubou posýpkou Turkov zabávali, a oni nám hore miesto pomarančov granáty posielali, pošťastilo sa im dakoľko slaných rožkov a salvaládok do Nikšiča všantročiť. Pechoril sa ešte, pechoril Muchár—paša, ale – i nám síce vychodil už pušný prach, ale materiálu na otlaky sme mali ešte dosť a dosť, a tak si pomyslel Muchár: Múdrejší popustí, a – popustil. Zavolá „Engeti pengeti cukrte me!“, to jest reksum kehr teich^[113]! A zase: „Abla fábla elc pele!“, to jest mataj fiertuch pre ten syr – utekaj! A v najkrajšom poriadku ako kvikompoleria sa rozprášili, a videl som Muchár Nacka, ako bežal až do Gacka. Všetko utekalo, vynímajúc tých, čo ležali pod skalami a klátmi, no a tí chudáci zgazdovali si aspoň cestu. Nato hneď písal telegram do Carihradu, ako nás zbil, ako sme utekali, a my posiaľ sedíme tu. No, prajeme mu také víťazstvo, a pomáhaj mu svätý Sáva, ale mu zle chutiť bude čierna káva.

Mnohý z nás pobral sa, ale tiež skôr dolu vrchom, ako by to sám bol žiadal. Kto sa chce biť, musí tam byť. Tak, hľa, i náš už podľa mena výtečný zásobník – čo prófunt opatruje – Pohryzto Koláčevič, zahryzol do zeme. Na jeho miesto nastúpil Spiridion Pogáčevič, veľmi chlebový proviantník.

Môj kapitán je Mirza Marširevič, strmý chlap, veľa nás preháňa, so mnou v jednej stotine slúži i Mijo Drekálovič.

Jednému Handar—begovi vytrhli sme dva chvosty – turecká ozdoba – posielam ich tu, ráčte oddať jeden mojej starej na pamiatku.