ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mec 1. októbra.

Kde ťa svrbí, tam sa poškrab! Čo je z hory, len do hory. Stará koza rada soľ líže, starý vojak ale rád pušný prach vonia. Tu to máte a nedivte sa, že je Pinka zase v bojnom poli.

Spôsob, akým som sa ja sem doredikal, je nasledujúci: mal som dvoch derešov^[58], tých som odpelal do Galície do Šoncu, a odpredal som ich jednému židovi v dlhom kaftane, s kučeravými kečkami. Zaplatil mi ich statočne. No, ja a moje kone, boli sme ale vše ako jedno. Ja stojím, stojím a hľadím za koňmi, na srdci mi ležal cent. Tu kone zoprúc sa nechcú sa ani hnúť z miesta. Žid trhá, myká, nič. Obzrú sa na mňa, a tu srdce mi pukalo, slzy ako karmanky veľké stáli im v očiach! Teda, reku, nielen slon i kone znajú plakať. Keď si už konečne žid rady dať nevedel, oslovil ma, aby som pošiel s ním, že mi cestu zaplatí, čo hneď i na kraj sveta. Po krátkom rozmýšľaní podvolím. A tak vedno jazdiac išli sme, išli cez lesy a hory, doliny a vody až do pruskej zeme, kde mojich derešov pruskí vojenskí páni prejali.

Tam sa zase opätovala tá prenikavá komendia. Keď páni videli, že sa kone bezo mňa ani hnúť nemôžu, keď počuli, že ja prepálený starý vojak, i ich „zadovky“ ešte hen z Kráľovej Hradca dokonale znám, vábili, prosili, ponúkali ma, aby som stal do ich armády. Ho—ho! Skorej z kapusty bryndza bude, ale zo mňa Burkuš nie! Na veľa prosenia dal som sa napraviť, že pôjdem síce, ale bez šarže a bez gveru, len práve pred koňmi, aby za mnou jachali.

Aby ma nikto nebantoval a na znak že som nefutrálny, to jest taký, ktorý ani sem, ani tam nepatrí, prilepil som si na ľavé rameno v bielom poli červený kríž ženevský. A tak zanechajúc doma kríž ženský, moju Zuzu, obesil som si tu kríž ženevský. Nuž a tak, hľa, vidíte, že ja bez kríža byť nemôžem.

Mojich, no ba už teraz nie viac mojich, derešov zapriahli do voľajakej mitrovej liesky^[59]. Pekný tento vynálezok, sakramentská táto lieska vyzerá skoro ako delo, a vrtí sa ako krutohlavec, a pľuje gule husto, ako keď vlaské orechy ráňajú. ja som vše kráčal pred záprahom a koníky za mnou, že milá vec. Vojaci sa mi posmievali, že vraj musím sečku pod klobúkom nosiť.

Bol som prítomný, keď sa na Čiernej hore hýbalo, keď sa v Galícii kúrilo, bol som, keď sa pri Sulferíne mlátilo a potom pri Kráľovej Hradci sekalo, no však znáte – ale, nech sa nikdy z tohoto miesta nepohnem, takých pračiek som predsa ešte nevidel, ba ani sa mi o nich nesnívalo – no a to viete, aké ja prepodivné sny mávam – aké tuná stáli. To vám padlo chorých, mŕtvych a ranených chlapov za šesť týždňov dva razy toľko, ako celá zvolenská stolica obyvateľov počíta. A to je veru veľké hej!…

Načo Vám ale tie bitky opisovať, však čítate a píšete noviny sami. Ale na potvrdenie pravdivosti, čo sa o týchto hrúzach pračiek píše, len jedno chcem pripomenúť. Na druhý deň po bitke pri Sedine nám prišlo ťahať cez jeden kopec, išlo to ťažko, kone zunované, i ja som bol vyhriaty. Ako sme vyšli na vrch kopca, zastaneme. Pozerám naďaleko obzorom mŕtvolami posiate pole, na kúriace sa spálené obce a majere. Ach, poručeno Pánu Bohu, a to druhé na kostol, pomyslím si, vytiahnem z kapsy chlieb a salámu, sadnem dolu a začnem krájať. Tu ti ma nešeredne voľačo uhryzne. Vyskočím, obzriem sa v okamihnutí. Sedel som na polozabitom francúzskom bubeníkovi, ten sa mi tak odslúžil. Zubami sekal ako v stupách. Bočiac od neho, vidím, že celá cesta padlými burkovaná, hrúza ma ale lapala, keď som videl, že celý ten kopec pozostáva zo samých padlých vojakov. Od strachu mi saláma – a bolo jej asi funt – z ruky vypadne, a myk tomu bubeníkovi medzi klovy. Akoby dlaňou udrel, zosekaná na kúsky zmizla. Pochytím bič a pod trapom dolu kopcom.

Tú noc nato sa mi zase dač inšieho prihodilo. Mesiac krásne svieti, my ťaháme poľom, ani vetrík sa nehýbe, len ďaleké stráže čas po čase volať počuť: „Holberdá!?“^[60] – Tu sa zrazu ocitneme pred bielou kopou. Kone začnú prskať, ušami strihať a prosto tej kopy drobčiť. Už je, reku, voľačo. Hodím veľký kríž po sebe. Potom vyložím ruku ponad oči a fľochám, fľochám, strach!… predo mnou vysoká hŕba umrlčích ľudských hláv; áno, tak sa mi pozdávalo, že dajedny zuby vycierajú a očami klipkajú. Rád by bol zutekal, ale beda—prebeda, moje kone, ktoré posiaľ len vždy so mnou ťahávali, teraz akoby bol beťah do nich vstúpil, ma predbehli, stanú, koža sa mi ježí, každý vlas mi osebe stojí, ako hrachová palica… Načúvajte, ľudia boží, moje konská, ako zbesnené chrúmajú nešťastné kopone! Konečne, ach, či mi odľahlo, konečne kuknem lepšie, a vidím: bola to samá číra cukrová repa, čiže burgundia nakopená!

*

Francúzom sa zle vodí. Čo ich vodí, to ich vodí, ale ich zaviedlo zle a nie dobre, sám Napoleon, ktorého som sa darmo namáhal pri Sulferíne chytiť, strčil svoj dlhý nos tam, kde mu to nebolo treba, a chmatli ho zaň, a teraz sedí ani glezg na výške Viliamovej v Heskej Kaši, po nemecky Hessen Kašel nazvanej, a hryzie si nechty. Hej, figliar, namiešal dosť galiby cez dvadsať rokov celej starej Európe. Prisámjánu, všetko zlo, všetky naše dlhy a celý rad nových blažeností, či radšej bláznovstiev, jemu zaďakovať máme. Nechže si teraz tam fúka. Jeho puržík^[61] a maminka, táto zoberúc plátno, tkanivo, slaninu, múku, ufujazdili do Anglicka, ta, kde sa všetci vyprášenci zbehúvajú napr. Ľudo Filipovie, Veternik, teraz puržík Napoleon s maminkou, a Pán Boh milý zná, ktorí známi sa ta ešte dostanú.

Francúzi, čujúc že Napoleona cisára jeho budúci kolega, nateraz kráľ Viliam, zlapal, poslali tomuto adresy vďačnosti, prosiac ho snažne, aby si ho len tam, až na veky vekov podržal.

Medzitým tam Napoleonovi nie zle; má ešte pekný groš, kým sa mu dáka služba trafí. V Španielskej je uprázdnený trón, vypísali konkurz, ľahko, že sa ta dostane. Ak mu je pán ministrant pruský Bismoriak dobrý, no a to veru veľa platí, ľahko sa mu šuchne do Španiol, kde môže dobrý žltý tabak smrkať.

Počujem, že sa Strašný burg^[62], keď svätému Petrovi na veži nohu odstrelili, pod velením generála Uriča už poddáva. Pevnosť Mec bráni generál Bazinský a nechce sa poddať, hoci mu do boku už celú dieru vystrieľali. Mec obľahol pruský generál Štajnmec. Tento Štajnmec dal vraj festung^[63] Mec skalami obhadzovať. Francúzi namrzení volali z hradieb dolu: nemec, nemec! Nemec Štajnmec sa na to rozhneval, že ho Francúzi prezývajú „Nemec“, rozkázal hrubou streľbou durkať. Na to odpovedali tým istým hlasom Francúzi, pričom jednému vysokopostavenému junkerovi^[64] – pochodí z latinského juvencus, toľko, čo naše junec – teda, reku, tomu junkerovi trafil granát štyri piade pod väzami, poturbujúc mu diplom. Generál Štajnmec bol následkom toho ako pôvodca hore udaného nešťastia naskutku vyplatený, zo služby prepustený a šiel so sapúnom domov.

V Paríži sa medzitým utvorila republikánska vláda. Táto sa síce pustila skrze svojho vyslanca Júliusa Babrý s Nemci do vyjednávania o pokoj, títo ale pokoj len pod tou výmienkou prijať chceli, keď im Francúzi do nemeckého zaokrúžlia Lotoringiu, L—sasko, Krikohaj a čo ja viem, čo ešte prepustia. Keď ale Francúzi nič popustiť nechceli, obľahli Prusi Paríž a tam ich teraz chudákov tlačia. Na okolí pojedli už všetko. Masla nieto, čo by si ho pod samým slncom hľadal, lebo to hlavne radi pažraví Prusi na chlebe lížu; takzvaných „maslových Čechov“ – butterbehmchen^[65] – najradšej jedia.

Krásne lesy okolo Paríža ako Bolondneský, Svätoklucký atď., sú znivočené, holota, plešina ako pána Bismoriakovo temä. V meste samom sa chlapia obyvatelia na obranu, všetko sa chopí zbroje, – najviac vynikajú takzvaní blúznici – Prusi ich volajú blusenmänner^[66]. Ba i najkrajšie ženské utvorili jeden regiment pod vedením chrabrého Paľa Koka, ktorý už svojho života veľa vystrieľal. – Hlavní generáli parížskych obrancov sú: Trochu, Víno a Pierád, tento posledný španielsky repudlikán. Podistým sú to mená i na Slovensku dobre známe. Ale ja – a vyznať musím, že s Francúzmi nielen sympäť ale i symšestizujem^[67] – ja ale, reku, sa bojím, že sa tí neudržia, ale že padnú. Ja tuším, bračekovci, zo skúsenosti, sú to mená onimózne.

Najchutnejšie sa teraz smejú dvaja starí provizianti; jeden generál Benedik, druhý vniternostenský ministrant Bašík. A dobre, nech sa smejú. Ten tak vysmiaty, hanobený a od francúzskych svetovladárov nadovšetko kritizovaný veliteľ sa aspoň s harmádou pri Kráľovej Hradci nedal zlapať, ako to pri Šedine urobil polepšiteľ sveta, Veľký Napoleon III.; pravdaže, Benedik nemal tak veľké čižmy, ako Napoleon, a to mu dobre poslúžilo. Hľa, ani Napoleon nebol neomylným. – Bašík sa zase rechce, že jeho hanený, špintaný, prenasledovaný „Rajksgesecplot“^[68] zase v maďarskom preklade v novom vydaní na svetlo vyšiel, s akurátnymi dodatkami, napríklad zväčšené dane, rozmnožené vojsko atď. Ba čo by tí ministranti teraz robili bez Bašíka? Krútili by hlavami, ale ani hnúť z miesta.

Toto len mimochodom rečeno. Hop, ešte jedno! Ranených je z oboch strán nesčíselný počet. A ku tomu chybujú randy, obväzky, strapce a všakové maštrancie. Pomilujte, gospodine,^[69] a ohláste i Vy, aby i naši dobrodincovia dačo na zahojenie rán prispievali. Tak menovite dobre by poslúžila na nezahojené rany breznianska bryndza, ktorú, prosím, rovno na nižepodpísaného odoslať, už čo bude treba, sa iste zalepí a bryndza sa vykvituje.

Štefan Pinka,

vyslúžený virkli kaprál.