ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[301]

Náš zaszlóaj^[302] svoje poválanie a či povolanie, po turčianskej repke defilírujúc, dokonal, kde nejeden statný bojovník bez nebezpečenstva života zahryzol do trávy a v tej tráve bola repka. A ja som práve svoje červené, ináč bočnej, nevysloveného cieľa farby pulidery zo žltej hlinky vyklopával, keď počujem, že sa majú v Znio—Kláštore patróni zísť. Aké to, reku, patróny? Ja vyslúžený virkli kaprál, a teraz tüzedes^[303], chcem vidieť a vedieť, čo to za patróny, lebo patróny vše a vždy zápalistú látku v sebe ukrývajú. A keď som už tu nablízku, idem si ja to obzrieť, čo to, reku, za: H. L.—nš.^[304]

Nad Kláštorom na vysokej skale a zo samej skaly vystavaný stojí hrad Znio. Smutný sa díval tento starý pán na dolinu a dolu bradou kvapkali mu slzy. Mne sa to aspoň tak zdalo. Prv, ako do Kláštora vojdeš, leží dolu bruchom obrátený rybník a v tom rybníku čľapkali všakového druhu umelecky dochované ryby, pôstna lahôdka do kapustnej polievky, margarírované^[305] a všakovak preparované, a tak právom menovať sa môže rybacou preparandiou. Ryby na svoje šťastie sú mlčanlivé, lebo ináč keby rozprávali, a toto rozprávanie vo svojej reči bolo by proti vyšším záujmom štátnym – boli by ich už dávno, a to do ostatnej všetky zasolili.

Príduc do mesta, mašíroval som do prachárne, tam, kde Orsinyho bomby a torpédy fabrikujú a kde boli nakopené ostré patróny. Je to žltý, nízky, úhľadný dom v blízkosti krčmo—školy.

Obločnice, ako to v prachárňach obyčaj, boli pozamkýnané. Prachár bol doma. Vtiahol som sa do dvora a kuknem škárou dnu. Huj, mráz moje staré vojenské kosti prejíma! Dvanásti sedia dookola a vprostriedku Jánošík. Mali čo najviac čierne opasky, za opaskami blyšťali sa im pištole. Dajedni mali kríže na prsiach ako bojovníci križiackeho ťaženia. Päsťami zatínali a škrípami zubali, či mám povedať – zubami škrípali. Uhorskú krajinu trhali, mykali. To som videl, lebo tá ležala na stolíku, tuším, od Schediusa.

Aha, reku, to sú tie patróny. No ta, tie len vystrieľať všetky.

Už sa mi mozgy cúdili. Ale aby som si o tejto veci predsa čistého vína mohol naliať, išiel som na pivo. Akýsi pán garnírovaný Hôtel ma uctil so svojimi ševerlami – ktorými stereotypne pánov patrónov trýzniť zvykol – a karbonádľou s bôbovým šalátom, týmto najrevolučnejším jedlom, pošlým z Talianskej dŕžavy, ktorú karbonádľu musí jeden hrýzť, druhý žuvať a tretí konečne preglgovať. K tomu pridalo sa mi nepretvorené, pôvodné nespalské pivo. Toto pivo má i tú zvláštnosť, že ho človek pri dobrej vôli môže piť i namiesto piva. No ale Nemec povedá: „Wer schimpft, der kauft,“^[306] a chutilo mi dobre, lebo v biede čert i muchy požerie.

No, pri tejto, tak podrobne opísanej večeri dostalo sa mi i dôkladného vysvetlenia dotyčné kasírovaného gymnázia. Čákov mi dupkom vstával a pangaleta sa mi potila, až hrdzavieť začínala. Počujte:

Študenti, kérem^[307], proviant na ťaženie a strelnú látku zo všetkých končín tótországu^[308] zvlačujú: hrach, fazuľu, šošovicu, kapustu, nože, vidličky. Zo slaniny a berdóva fabrikovali bomby. Papľuchy, a či sa vám chceli s preparandisty na gombičky, marmany a na pimparipipax hrať? No nie, fagani. Pred svätým Štefanom, kráľom uhorským, ani len nepohli širákom a pred svätým Jánom Nepomuckým, tým istým svätým, čo sa s českými beamtermi^[309] pod Bachom do Uhier vošantročil, tomu tí váľajú kumplimenty až do prachu.

Veru tak, Pinkuško môj. – Dorozprával mi tieto vlastizradiská jeden z tých hazafišágom^[310] preparovaných a chýrom patriotizmu označený človek.

Kto by pochyboval, že sú to protivlastenecké, nevyslovené síce, ale bočné, neviditeľné, ale viditeľné, keď i nie najavo dané ciele a istý nevyjadrený, ale myslieť sa dajúci, so záujmami štátu nesúhlasiaci, a keď i nie jestvujúci, ale byť mohúci salva venia duch? – Kto by to všetko nevidel, nechápal, nechmátal, o tom by sa mohlo predpokladať, ba muselo, kérem, že je nie vlastenec a že je pozbavený naturálneho svojho rozumu. No, to je tak klár^[311], že to i pán minister verejného bildungu^[312] inakšie ani chápať nemohol a s ním celá, celá verejná mienka. No a to je veľa.

Keď som sa všetky tieto nevlastenecké a nevyslovené bočné ciele, všetky klasické, logické konzekvencie dopočul, ostatné karbonádľové rebro oblízal, s hlbokým vzdychnutím: Finiš Hungariae!^[313] – podal som sa za vysloveným cieľom – posteľou.

Šiel som spať. Ale nie tak ľahko, ako vy myslíte. Človek sa i v spaní podľa okolností riadiť musí. Aby mi z tých vlastinebezpečníkov dajeden hlavu neodrezal, vyložil som na stôl pangaletu, na stolec revolver, pod posteľ haubnicňu^[314], na hlavu šlófmicňu^[315] a zafúkol som do lampy.

Kláštor má nateraz dve gymnáziá, jedno je zatvorené a druhé je neotvorené. Ráno som si obzrel najprv to zatvorené a potom som šiel obzrieť to neotvorené. Do zatvoreného gymnázia vošiel som teda kľúčovou dierkou. A tu som vám videl škandály neslýchané, stolice boli brečkou poliate a sem—tam povaľovali sa ohryzky zo salvaládok. Prosím vás, pod školou krčma, kavedla a profesori pod prednáškou zemepisu dali si nosiť trúnok hore schodmi a so študenty pripíjali tou sečkou Rusovi na zdravie. Nuž, či je to už potom tá história pragmatika^[316]? Ebatta!

Maďarskú reč sa síce pravidelne a gramatikálne učili, ale si za ňou ústa kyslým mliekom vymývali. Čo, pravdaže, patrioticky nebolo, lebo to mali čengírom^[317] urobiť a nie kyslým mliekom. Neteremtettovali, čím chlapci tiež akúsi nevyslovenú zášť oproti supremácii maďarskej reči vyslovovali, lebo item v záujme štátu musíme i teremtettovať. A tak vidí každý, čo nie je slepý, že všetkému tomu, čo ráz patriotizmu na sebe nosí, vyhybovali. Teda: jednu dieru zatvoriť, druhú dieru neotvoriť, nasledovne musí to rozdrapiť. Amen, diksi, fuk do kapsy.

Obrátim sa potom ku druhému, neotvorenému gymnáziu. A tu práve vidím ťahať slávny dlhý kondukt^[318] patrónov všakového kalibru. Lódung^[319] to bol akurátny – prisám hore dolinou, hrach so slaninou, kto ho bude jesti, nebude mať hlísty – ale, veru, by bol štond býval celú budovu do povetria vyhodiť. Ako človek s takýmito vecami zvyknutý, potiahol som za nimi, a keďže toto gymnázium nebolo otvorené, museli sme sa tiež kľúčovou dierkou na špagát roztiahnutí tískať, čo veru niektorým výdatnejším patrónovým nábitkom tvrdo išlo.

Boli sme dnu. Ale pán minister verejného bildungu mal recht, že hľadal akýchsi duchov, lebo spoločnosť záležala najviac z duchovných, a mal recht^[320] i v tom, že mu tá škola bola vlhká: jeho referentovi vraj na nose pleseň rástla. A krem žartu, našiel som i huby, a to na školskej tabuli. Ale najlepšie sa konštatovala vlhkosť vtedy, keď pán dilektor^[321] rozprával, že alumnistské detičky darmo sa z ďalekých ciest sem unúvali, a ako horko sa lúčili. Tu najprv jemu vlhkosť udrela do očú a potom sa zarosili oči všetkým prítomným. Nastala hrobová tichosť, ktorá však silne do neba prerážala a viac povedala ako všetky reprezentácie^[322]. I moje obločnice by bolo zalialo, ale nedopustil to môj patriotizmus!

No ale, prestaňme o takých bagateliach rozprávať.