ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Brloh die 15. augusta áno 1868.^[224]

Nože už sem to cedilo, stará! Vidíš, že už Cmolok čaká na mňa choťas kura na húsenicu! A pojmúc cedilo, zbohom rieknuc žene, vysadol som do voza na vrecia, na zbožie, určené do Bystrice. Plesk, plesk veselo bičom! Potom, aby koníky veselšie nohami zapletali, najprv im muchy zotrúc – poriskom, ustrúhaným na spôsob habarky z jedličky s ponechanými halúzkami, pošteklil som ich v tom mieste, kde sa chrbtová kosť končí – a leteli sme ako šarkany na našom holbe—cvelve^[225]. Jeden tatár bol vysoký a druhý nízky, čoho následkom tento tomu derešovi zavše pod brucho vliezol. No divný to obraz, a to menujeme holbe—cvelve. Planý kapitán ani dobrú, a dobrý kapitán i planú loď vie spravovať. A tak i môj Cmolok veľmi opatrne náš ekvypáč^[226] spravoval, že sme bez urážky a škody, ako na parníku – lebo kone sa dokonale vyparili – došli do Banskej Bystrice. A teraz Vám ešte len poviem, že idem do Martina. To som Vám preto skorej nevyzradil, lebo naša Matica má čestných aj nečestných údov, ba mnohí z týchto nečestných sú ani nie údovia; aby mi, reku, títo tureckí kozáci dajakú prekážku cestou na kŕmnych štáciách neurobili, som to posiaľ v tichosti zamlčal.

Príduc na bystrický rink, zazriem na jeho hornom konci velikánske stavisko. To vraj špórkasňa^[227]. V tejto špórkasni má i náš kostol dve fiškálske akcie, a preto sme oproti nej – aby som sa jej dobre prizrieť mohol – na moje komando urobili s vozíkom i holbe—cvelve front. Pekný zošporovaný groš tam v tých múriskách trčí! Naspodku sklepy na rozličný lacný i drahý tovar, ale navrchu osvietené všetky obloky ako na utiereň; tam, povedajú, že je kasíno. Kás znamená po nemecky bryndzu, a stade si hútam, že tam bryndziari prebývajú. No toľko o špórkasni. Potom som išiel spať von na hušták. Kollárovci boli dvaja bratranci, jeden otvoril svetu oči „Slávy dcérou“, druhý ale otvoril krčmu „Pod korunou“. Tu pod uhorskou korunou som s rozličnými národmi, no bez hegemónie, odpočíval. Ale nie tak hneď, hral tu „Prmpulík“ – potvora; a tu mi na myseľ padlo to latinské porekadlo, naším pánom farárom často spomínané, keď si kyslú vodu do vína leje, „Miško u Tily dunčí“^[228], čo vraj po slovensky toľko znamená, že treba osožné so sladkým pomiešať. A tak pre zošľachtenie mysle i ja som sa díval na toho Prmpulíka. Doktor Faust, Mefisto, Pik, Križalka, Genofefa sa furtom preháňali, no bolo to fajn, strašné, hrozne smutné! Škoda, že môjho papľuha Ďurka tam nebolo, ten by sa bol snáď zašiel od smiechu, opacha!

Na druhý deň telesne i duševne občerstvený uháňal som pešky ďalej hore, hore Harmancom. Povedajú, že je ten Harmanec tak krásny. Nuž, čože je? Veľa skál a málo chleba; na skalách stromy, na stromoch šúľky a pod skalami voda. Že jesto tam vraj veľa dier a práve to, že je tak veľmi pamätné; no keď je tomu tak, tak sú každé staré nohavice pamätné; áno, podobne. Ináč som nevidel ani len vtáčika. Hovorí sa, že tam v akejsi jaskyni, „Tufna“ menovanej, veľa kostí, a to ozrutných medveďacích našli, že pre ne akýsi doktor z Bystrice chodieval. Len vraj prišiel, pochytil koštiaľ, letel s ním ako šialený do mesta a psi za ním. Panské fígle, čožeby inšie? Mne pre moju pasiu je milšia šunka ako z medveďa koštiaľ, ten my u nás psom dávame. Prachu bolo hojne, a pretože ho predbehujúce ma koče ešte rozpaprali, prinútili ma pod „Obrázkom“ kus pohodiť a napojiť. Okolo poludnia bolo, keď som došiel do štubnianskych kúpeľov. Tam som sa vykúpal, alebo – popravde rečeno – ako sa to povedá, napoly v zafte uvaril, lebo mi kožu mohol, zároveň uvarenému zemiaku, pekne—rúče cez uši stiahnuť. Panstva sa tu už veľa zišlo, ale ja som, potrasúc svoj prôcok^[229], zapijúc si na to pohár vína, mašíroval ďalej. Sotvy idem štvrť hodinky, hrkoce kočiar. Obzriem sa: ľaľa, bisťuvýbohu! „Hó, Štefan, bodaj si bol skamenel, opacha, hore sa maj na vozík!“ – Takto zavolá pán Žernovický – statočná chlapina – môj známy, keď takto plte pri žernovickom moste vykladáme. „Hore, ako hore,“ rieknem, „ale kamže sadnúť, keď vás je už ako červených myší tamhore?“ Ale to nič neplatilo, zohne sa, schytí ma – prepytujem – za pulidery a vyloží priečkom cez sedlisko a sadne na mňa. „No nestratíme ťa, Pinka, a ty, Jano, taže rezko tým bičom!“ – Šli sme ako vo vetre. Nejedno teľa, čo šikujú na trh (a potom príde do konventu ako k otiepke slamy), lepšie sedí ako ja, ale kvôli dobrej spoločnosti človek i dač popustiť musí. Vo Svätom Martine – mohlo byť okolo sedem večer – nás pokvartieľovali. Ja som mal kvartieľ blízo matičnej dvorany u horlivého Slováka, statočného hodinárskeho majstra. Keď som sa kus z prachu ofúkol, ta som sa rozohnal pred dvoranu. Pred Maticou živo! Čerství Slováci zo všetkých strán a mnoho, slovenských výtečníkov drahne, medzi nimi aj ja, ale pevne úfam, že ma pán Přecechtěl zašanuje a medzi tých jeho inkognito maľovaných výtečníkov nevyloží. Kam som pozrel – vítanie, objímanie, stískame, veselá vrava. Tu Pinka, tam Pinka, ako sa máte? Tak a tak. Pán Paulíny ma toť tiež po pleci potľapkali a pýtali sa, že či to pravda, že zasa mám rukoväť. Ja síce, reku, neviem, nuž ale Pán Boh silný. Po chvíli sa išlo do divadla; ja som sa díval z garélie, čo mi lacnejšie i lepšie prišlo, lebo dolu ľahšie prichodí hľadieť ako hore. Ách, podarené hrali, ako tie bábiky. Čože bol môj Prmpulík! Hm, škoda, že neviem, ako sa kus volal, lebo nám cedule nerozdávali. Jeden pán mi pošepol, že ten kus od dajakého Benepixla pochodí. Okolo jedenástej sa zakončilo, ja by veru aj do rána bol poslúchal. Ej, keby tá moja Zuza tam bola bývala, bola by tá vycierala tie svoje štrbavé zubáky. Po divadle sa vychytilo pár sto omladincov s fakľami osvietenému pánu Franciscimu k úcte. Keď Chlm horel, sa tak nesvietilo! – Ale ešte väčší oheň spôsobila reč, ktorú jeden územčistý omladinec držal; tak mi zo srdca hovoril, akoby mu to len ja bol šepkal. Konečne, horiace fakle na jednu hŕbu pokladúc, vatru obstali. A ja natešený vytiahnem pípku, napchám ju konstitotatucionálnou trafikou a pekne—rúče zapekám; z cedila ale vytiahnem pár krumpieľ, vrhnem ich do pahreby, a kým sa páni porozchodili, ja som pokojne pípkal a pečené krumplíky si zajedal. Utrel som si rukávom ústa a pri svetle mesiaca som sa pobral do preplnej dvorany.

I vo svetlici som spatril dajedných výtečníkov, obetujúcich seba za všeobecné „blaženstvo“, až do bieleho rána bdieť majúcich. Za vrchstolom predsedali dvaja, harmonicky predstavujúci naše farby: jeden červený, druhý striebrovlasý, a oba s modrým nosom (ale nie s jedným, lež s dvoma) – páni Pivóny—a a Sponghy—a – mužovia to v jazykoch európskych, ba i mimo tých zbehlí. No už komu sa v tejto spoločnosti pod zprávou menovaných už pánov brucho nepotriaslo, tomu nech už idú cvalom cingleklom vyzváňať. Ja som sa len bál, že sa mi brucho vylúšti a pod stôl padne. Obávajúc sa tohto a i krom toho cestou zunovaný, vykradol som sa von a pospiechal spať. – Že spať? Hm, horké moje spanie! Posteľ síce bola znamenitá, i vyvalím sa do nej akoby do vykysnutého cesta, pozatváram obe moje obločnice… driemkam… a už sa mi začnú pomaly aj slinky púšťať… tu ti začne nado mnou a okolo mňa peleš a bombáľanie! Všetky možné hlasy sa tu škálou ozývali. Tam cengal po stene celý rad švorcvoldských^[230], takrečených kuchynských hodín, tu zas brnčali hodiny v kasni, dlhej ako tie novomódne atily. Na náprotivnej stene v osobitnej truhličke hrkotali všakové cibuľky, české dolky, vulgo^[231] – vreckové hodinky. A všetky tieto hodiniská, hodiny, hodinky a hodinôčky počali každé svoju nôtiť, a kedže časový rozdiel ich behu podľa slnca, či podľa mesiaca (keď bolo v noci) úplnú hodinu obnášal, tak celú noc – keď jedny prestali, druhé začali – ozávod tĺkli a frfotali, ba ešte i tie črevá na verštote rozobraných hodinôk neprestajne tikitakotali. Aby sa konečne doplnila miera toho mordoviska, naraz otvoria sa dvierka na starých čiernych hodinách, kukučka zatrepoce, a nešťastnica, takou serenádou ma poctila, že ani tam na jabloni pred naším oblokom. „Ach, úbohý Štefan!“ krútil som sa a stenal na posteli, len ako ten svätý Vavrinec na rôštach. – Proti ránu, keď už títo zvestovatelia času zväčša zachrípli, som síce zadriemal, no bohužiaľ, tiež len nakrátko, lebo na stene, mi práve ponad hlavou vylepený budíček celou silou železnú hrušku prosto na môj biedny šňufák pustil. – Jedným skokom som bol na nohách. Jakub, keď sa v Svätom písme vyspal, polial vraj skalu olejom; ja som toto síce môjmu brlohu neučinil, ale som si nos lojom natrel, náhlo sa poobliekal a odoberúc sa od kukučky, ktorá práve zase von okienkom vychodila, pobral som sa het. – Po odbavenej v oboch chrámoch rannej pobožnosti, vredikal som sa pánu Petrarkovi, aby ma dajakým rozprádlom^[232] opatril, ale pretože toho napochytre nebolo, so skľúčeným srdcom a pokrčeným žalúdkom rozohnal som sa k pánu Kasino—wirthovi^[233]. Prednesiem mu so slzavým okom svoju kauzu, a tento velikán vo svojom fochu, opravdivý Humbold medzi kuchármi, len žeravým okom pozrel na surový rozprádel a už v tomto okamihnutí bol upečený. Rýchlosťou blesku bol hotový, ale som ho ešte skorej zjedol, k čomu, pravda, jeho (totižto rozprádla) maličkosť nemálo prispela, a pomoci v tomto ohľade nebolo, lebo pána Lesebucha nebolo naporúdzi, žeby mi k tomuto fruštiku bol svojho mikro škopa požičal. Aby sa ale dlhšia hádka o rozprádli nerozpriadla, vstúpim ako—tak občerstvený do dvorany. – Páčže ti ho!… Škoda môjho fruštika! Tam leží v kasničke vyložený veličizný kruh syra, po ňom všakové cifry, ako to na oštiepkoch býva. Jeden ozaj hodný hryz odrezaný ležal na strane. – Ktosi povedal, že ten kus má byť na omáľanie pre tých, čo by snáď protestovať chceli, aby im ľahšie ubehla dlhá chvíľa. Tento podivný kus syra doniesol vraj pán rechtor od Klimov, tamhen voľakde z Velestúra nad Kremnicou (čo má jedno číslo domu a ostatné samé numerá), kde ho vraj akýsi bača menom Friško miesi. – Posadali potom páni za zelený stôl a druhý do stolíc, krásne panie a paničky ale hľadeli z garélie dolu. Ta som sa i ja vytrepal – cez sklo med lízať. Čo sa tam dolu dialo, to Vám i tak známo bude z písma. Pán Paulíny rozprávali, akoby nám náš pán farár z kancľa pôstnu kázeň držali, potom hovorili pán Francisci, pán Gotčár, a ešte mnohí iní, ach, a všetci tí páni od prvého až do posledného tak múdro rozprávali, že som ja z toho máločo rozumel; najlepšie som rozumel tomu, keď sa povedalo, že naša Matica vládze už šesťdesiatdva tisícami kapitálu; to, hľa, sa mi kapitálne páčilo. Bisťuvýdade, to je groš! Nuž a ten náš pán kasier, tá dobrá duša, zase začrel do vreca a daroval nám tisícku na Músiu^[234]. To už tretia, pánovia! – Bodaj ma metalo, ako nám to prečítali, také „sláva!“ som mu zareval, že tam hneď naskutku jednej panej predo mnou zázračný kont z hlavy spŕchol. Bola radosť, bol smiech, bola i mrzutosť. Radosť nad tisíckou, smiech, keď ktosi Matici – prepytujem Vaše poctivé hlavy – istého krajana odporúčal – a mrzutosť, keď sa na pravici pána Pulinyho protesty šúľali. Nuž ale i tak dobre, nechže si má na tom svete každý stvor svoju radosť!

Keď sme už vyše štyroch hodín požiadavkám národa zadosť učinili, požadoval aj žalúdok svoje. Roj vylíhal pred úľom; každý tuvon rozjímal, kde vraj bude obedovať. Jedni tu vo dvorane, druhí tam a tam, kde sa z kocha kadilo. Ako každý podľa svojho kompasu vesluje, tu sa ti zjaví naraz dvanásť ženských anjelikov v uniforme: biele vafenroky,^[235] modré pantaliery, červené výložky, biele okrúhle ramená, červené roztomilé líčka, utešené očičká atď. Dvanásť týchto, sťaby nevädza so slepým makom na snehovej lúke, ľahkých ako z lipového prášku a zo zorovej žiary pošlých anjelikov určené bolo nám pri stolovaní svojou obsluhou jedlá koreniť a sladiť. Priam ako tento utešený štreif—patról^[236] zmizol vo vrátach mestského domu, naraz všetko, akoby len dlaňou plesol, či to svetského či duchovného stavu, na spôsob klát vynášajúcich cudzích včiel, tislo sa nazad do dvorany, pričom nejeden cislajtánskym spôsobom i ku stene bol pritisknutý. Blízo dvesto žalúdkov sa tu škerilo. I zasadli sme teda ku stolom do práce, k čomu sme si návodom pána doktora Hurbana pomoc božiu vyprosili. Potom nám podelili prácu, jedni aby obskakovali, druhí rečnili a tretí aby jedli; do tejto poslednej triedy kapania som sa ja vrhol. Hrala nám – aj mimo žalúdok – muzika, ale z tej som spočiatku pre pukanie zubov a mľaskanie úst málo dopočul. Potecha bola ale hľadieť na tých dvanásť víl, keď len tak s tými misami mihali. Tá, čo mne najviac brnkala popod nos, bola barnuša, okrúhla, obluda, ako tá molčianska repa. Radostná to víla! – Vila Franka ani špik oproti nej. Ej, bolaže za driečna! – Raz (zahľadiac sa do jej očiek rajských) som rajskej omáčky za plný pohár miesto červeného vína vyglgol. No, veď sa tá obluda smiala, že som vraj zaprávaný! Ešte horšie sa povodilo kosom proti mne sediacemu pánu doktorovi Lesebuchovi. – Ako si tak oblizuje gamby, vše hlavou vyťahoval za jednou utešenou beluškou… na, tebe!… vysypal si do polievky za celú piksľu žltého tabaku, a na to miesto za pušku žltej papriky vysmrkol. No veď sa ten nakýchal! Viem, že ešte i podnes kýcha, ak mu neprestalo. Starý nech si varuje oči, nuž tak. Môj sused a kolega s červeným pásom (môj remenný, jeho hodvábny), Pán Boh mu daj večnú radosť už na tomto svete, ten si práve z tej príčiny kvasnú uhorku zmáčal do slivkovej polievky, vulgo – čiernej kávy. Upozornený na chybku, zmätený nám chcel dosvedčiť, že to od cvipoku^[237], a pre hanbu chrúmal len ďalej. No bohdaj…! Keby sa moja polovica (ale tá planšia) tu bola nadarila, bola by že ma tá vyctila pre to fľochanie! A tí mladí páni, tí ešte len sedeli tu okyptení – bez hlavy, bez srdca, ako vypitvané vrabce. Pod obedom sa snažným pričiňovaním mrazivého obskakovateľa a v prítomnosti príliš bedlivých garelijských poslucháčov, mnohé ohnivé reči vraveli a chlieb sa jedol, a to s teľacinou. No, tou nás veru akurátne kŕmili! Neviem, či sme už i na tri roky anticipando^[238] všetky turčianske teľce nepojedli. „Vínko“ (latinus: vinus) bolo dobré, zvlášť pre tých, čo potrebujú, aby im ešte zuby narástli; keby ho bol Noe pil, nebol by ho musel jeho pečlivý syn plášťom zakrývať. No item, strovilo sa. Piťo síce nehral, ale hudba bola ešte „neškodná“ (ako v Modre vravia). Pri učinenej zbierke bol tanier rúče nakopený – pekný groš! Môžem Vás uistiť, že by zaň na Blaufúse vežu vystaval. Prišiel čas na splácanie, vytiahol som z opaska peniažky, čo som bol fasoval za rúbanie (teda ruble), ale som sa varoval, aby ich tí tam hore na tej garélii dáko nezazreli, lebo amen, by sa z toho zas jedna inkvizícia bola vyliahla, a keď som rúče vtisol zlatovku pánu Fibigerovi do ruky za obed (krem toho ale i čo prichodilo za kyslú vodu a „víno“), pratal som sa von. Nasledovala potom ešte beseda, na ktorej sa mi najlepšie páčilo, ako sa pán Mudroň s akýmsi cislajtáncom povadili (už som si aj dlane popopľúval, reku, ak to na frank pánisa^[239] príde, že im tiež pomáhať budem), ale sa zas pekne—rúče pomerili, a povážte si, bez všetkého trunku, čomu som sa veľmi divil. Po besede bol bál, ale pretože „od zeme“ nebol na nočnom poriadku, sadol som si do kúta a keď sa mi driemať počalo, vše som si toho „vína“ upil, a naraz sa mi prebrali driemoty od neho. To „víno“ vraj preto takú čarodejnú moc malo, lebo mu ešte na koreni tam osobne prítomný Mráz uškodil, a pán Kyseľ ma ním ponúkali. Tak, hľa, sme i tuná za národ všelijaké krivdy znášať museli. – Na druhý deň boli gymnastické^[240] porady i vo Svätom Martine i v Kláštore, ale pre krátkosť času som už svojou poradou nikomu viac poslúžiť nemohol. A tak rozžehnajúc sa so Svätým Martinom, ako bývalým vojakom, a želajúc si jeho sivka na cestu, poberal som sa zase, druhou cestou domov idúc, jeho kamaráta – Svätého Mikuláša navštíviť. Nevyspaný, náramnou (až mi uši omrznúť mali) pálčivosťou zunovaný, otlakmi po nohách obsypaný vyzeral som všade cestou, komu by som sa asi mohol prilepiť. Ale z našincov ešte nikto nešiel, no a cudziemu zaplatiť mi ministérium peňažných záležitostí zabraňovalo. Vyvalím sa pri jednej priekope (v ktorej ale aj domy boli) pod vŕbu, opriem kyjaňu o ruku a rozmýšľam, či mi jablko (znak to svetovej, ako povedajú, graviditatis^[241]) v časoch terajších možných nemožností zo stromu na nos nepadne… Tu ti naraz vidím na ceste oblaky prachu. Zamálo a vyvinie sa z neho pekný kočiar, ťahaný ako vo vetre štyrmi vraníkmi. Dnuká sedel pán, pri kočišovi cifrovaný hajdúch. Hm, v tom mi blyslo pod kečkou. Počkajže, pomyslím si, tento ma najskorej, najlacnejšie a najvďačnejšie odpeľá. Ako už predo mňa doletí, vyskočím, vyhodím klobúk do výšky a zarevem, čo mi hrdlo stačilo: „Íljen Cárach!“^[242] Ale ostatnú slabiku „ach“ som už len tak polohlasne zavolal. Ešte som ani dobre zuby vovedne nemal a vozík už stál, pán hajdúcha pichal, mňa hajdúch za krk lapil, a už som sedel (a to pre lepšiu bezpečnosť) pri boku pána veľkomožného slúžneho. Dosť som sa metal, ale nadarmo. Po chvíľke, keď som sa kus uspokojil a sme už hodný kus do strečňanskej doliny ubehli, bystro sa ma pýta: „Skade ideš?“ A keď som mu tichučko odpovedal, že z Martina, radostne vzdychol „aha!“, usmievajúc sa celou cestou ako človek, čo veľmi lacno kúpeného brava šikuje. Tento opatrný pán, ktorý sa skrze šťastné lapanie ruských emisárov stal z obecného notára tak veľkým pánom, menoval sa Thuly, ale pretože bol veľkým—preveľkým vlastencom, nedal si pána klásť napredok, ale po maďarsky nazadok, takže ho napospol volali Thulypánom. Ej, utešený to tulipán!… No, chytro ako na šarkanoch prebehli sme veľa sveta a zastali sme o polnoci v Drietome. Po skromnom obroku zatvorili ma do komory, kde som nenašiel iný ajnrichtung^[243] alebo inú pohovku, krom dereša. Na tento konštituciálny po— či kódex^[244] som si ľahol a chutne spal sen nevinných. – Včasráno vstúpi ku mne môj šnurovaný anjel strážca (iste, že ešte veľmi včas bolo) s neoblečenou, teda s holou šabľou a pojal ma pred pána slúžneho. Zaklopem, „Heraj!“^[245] – vstúpim. Thulypán sedel vo flošroku a postrebúval (tak súdim, že kedysi pri čajkášoch musel slúžiť – lebo popíjal) čaj. Prísnym okom mi premerajúc prednú i zadnú štvrť, počal ma – krížom—krážom mi otázky kladúc – pre môj včerajší výkrik vyšetrovať. Keď som mu vysvetlil, že cárach u nás v rúbanisku nakopené prútie a raždie znamená, ba že sa náhodou i náš pán holcmistr^[246] Cárach menuje, keď som mu ďalej dokazoval, že sa pán slúžny ako vajce vajcu, cele na pána holcmistra ponáša, a ja včera, pri ceste ležiac, z myšlienok vytrhnutý, domnieval som sa, že to pán Cárach na koči, z radosti som mu zaíljenoval, ale v tom okamihnutí, keď som dozrel, že to predsa nie je on, som zahanbený ostatnú sylabu prehltol, ktorá ma i teraz ešte v žalúdku tlači, na toto dôkladné, nad všetku pochybnosť postavené dosvedčenie začal Thulypán rozmýšľať, kývajúc hlavou, ako keď krtica tekvicu podrýva. Moje šťastie, že pán slúžny pána Cáracha z polovačky na divé svine, kde brudršoft pili^[247], poznal, a moje šťastie ďalej, že som pri tom výkriku to patriotické a kremeň affensionis^[248], čiže kremeň zrady uľavujúce slovíčko „íljen“ vytisol, lebo nemajúc výhľadu na dáky emisársko—inkvizicionálsky škandál a namrzený nad takýmto nezdarom, dal ma jednoducho skrz hajdúcha von vystrčiť. Ale prv – rozumie sa – ako sa to stalo, som mu slušne za fúru a nocľah zaďakoval. Ďalšiu cestu som potom už sám našiel, lebo poučený touto prípadnosťou, som sa viac s nikým neodvážili navždy mi prešla chuť hockomu prilepiť sa na voz. A toto nech i Vám ostatným za výstrahu slúži. – A teraz už s Pánom Bohom!

Štefan Pinka,

vyslúžený virkli kaprál.