ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Učni, čo pri juridickom remesle, tam v Pešti poza školu chodiac, politiku smrkali, vybrali sa na móres, múdrosť a humanitu (humajum hati) do Konštantinablu. S veľkým hurtom pobrali visahy a dali sa na more.

Ab—dúl Kéremovi, dvorskému najvyššiemu mäsiarovi, vzali britvu do prezentu.

Európa zbledla.

Títo pilní školiari išli hľadať a našli to, čo pred nimi nikto. Bampély^[156], či ako sa ten vandrovník volal, hľadal koreň maďarský voľakde hentam kdesi za Drietomou, ako sa zo Sebechlebia napravo odrazí, pod akousi Himmel Ajou, a nenašiel po Maďaroch nič takého, čo by bol mohol pozbierať. A títo šuhajci našli bratov, našli krv z krvi, kosť z kosti turčianskeho a či ako, turansko—maďarskú, a do poslednej kvapky čistú pod Sofiou Ajou. Čo to za Sofia, táto baba, to veru neznám.

Bože, ako to divno na tom svete! Po toľkých sto rokoch sa ešte len teraz poznali mobile par bratrum^[157]. No keby sa tí prv boli poznali, koľká kultúra by sa bola z toho strhla pre tento svet, toho by bolo až hrúza!!! Škoda veru, azebatta!

Na tú britvu vylepili i obraz Panny Márie. Prečo to urobili, na moju dušu neznám, lebo Panna Mária v pokrvnosti s nimi nestála a do Kérema nemá nič. Iba ak by narážali na to, že pochodia z plemena židovského, a Židia tvoria s tamtými orientálny trojzväzok. No neviem – ale dosť na tom, že ju Ab—dúl Kérem intimus^[158] nosí za opaskom. Ej, keby ho len naučila litánie.

No s tou britvou bolo veľa rámusu. Kade šli, všade bolo hrmenie mažiarov a jasanie všetkého ľudu…

Čo kto má, to dá. Slovania vítajú hosťov soľou a chlebom. V Trieste vítali ich citrónmi, pomarančmi, kyslými uhorkami, nuž a všakovými hruškami, a volali im na slávu: Morte dei barbari^[159], to jest toľko ako: Vitajte, maďarskí barbieri (lebo, viete, že britvu so sebou viezli). Títo zaftovia (to jest po turecky zaftovití), prekvapení toľkým nadšením, zahanbení utiahli sa na loď, ale i ta za nimi hádzali eingesottenes^[160] či už medzi zuby, či na hlavu. No vskutku, až priveľa toho, nadovšetko tých všakových zaftovitých hrušiek.

I na ostrove Korfu, na Syre, ale nie klenovskom, čakali ich s podobnými maškrtami, ale sa zaftovia dali pekne poďakovať a ostali na škrupinke sedieť, ako – pod chrasťou.

Pod takýmito triumfami, obsypaní eingesottenesom došli do tureckého hlavného mesta. Tam ešte len bol had el had! Tam ich hneď v prístave prijal ľud s výkrikmi: „Jašovšin! Jašovšin!“ a potom si – to turecký pozdrav – nosy šúchali.

Turecký Šeik ul Mufti im prišiel s procesiou napred a s veľkým konským chvostom v ústrety. Stade ich zaviedli prosto do háremu, aby sa oprášili.

Nasledovali hostiny a hajdákanie. Sultán ich invitoval na guláš a paprikáš. Dvoch z toho deputátu si vysadil na kolená, hojdal ich, utrel im nošteky rukávom a pýtal sa na tatuška a maminku. S miništranty tureckými stali sa per tu^[161] a Ab dúl Kéremovi oddali britvu, aby Bulharov akurátne holil.

Radov sa im dostalo toľko, že sa im už na prsia nemestili, a tie hlavnejšie na zadok museli prilepovať. Konský chvost ten museli ex offo^[162] napredku vyvesený mať, lebo pod tým vyviňuje sa najväčšia turecká kultúra.

Po dokonaných šampanierskych vyjednávaniach pošli domov, ale na Varnu, miesto to, kde pred štyristo rokmi dostali Uhri od Turkov náležitého eingesottenesu. Ale čo – vyfajčilo ich, chytila sa im klietka na lodi, keď si krumple piekli, nuž aby ich celkom nevyfajčilo, vrátili sa cokum—pokum^[163] nazad. Zaúdení prišli do Dolma Bagdže. Veru, že im vraj tesno bolo, už im počali hlavy horieť.

Po druhý raz sa zase pustili tou cestou; ale „ego Varnam clade notavi^[164]“ fúkal náramný severný, teda ruský vietor, takrečený nordwind^[165]. Krútilo ich, krútilo dookola, ale keď im vyšlo uhlie, krútilo im v bruchu. Uj, strach je mrcha, modlili sa naši zaftovia: „La ill, aha ill, a pili ne puli der, Machom ed rasul l' Allah!“^[166] ale nič naplat. Dobre by sa im teraz bola zišla Panenka Mária, keby ju Kéremovi neboli darovali. A tak s biedou a horkou bryndzou rukovali Čiernym morom a Fosforusom^[167] nazad a radi boli, keď mali carihradskú hlinačku pod nohami.

Konečne na tretí raz odcestovali so svojimi konskými chvosty a tureckou muzikou tou cestou, kade prišli, vyhnúc opatrne a múdro všetkým eingesottenesovým ováciam a ovociam, a vleteli do teplého náručia milovaných svojich profesorov, bohatí na skúsenosti a všeličo iné.

Blahodarný výsledok tejto svetochýrnej zaftovitej návštevy vysvitá z toho, že hneď po odchode bratov Mit—hát—bača, ktorý ústavu tureckú vytiahol, pošol za durákom.

Všeobecne turecký ľud chová sa ku tej kôňštitúcii tak, ako – prepytujem Vašu poctivú hlávku – chová sa vôl ku krave.

Medzitým i Ab—dúl Hád—mit má mať akýsi laib šáden^[168] pod turbanom, tak ako jeho brat Muro. Ktovie, či ho neoholia tou onou, tou britvou.

No, toto všetko mi vyprával Mijo. Ten veľa číta.

A Rusi? Nuž Rusi – videli ste mačku, pazúry pod bruchom strčené, sedí, sedí a žmurká, čaká, kým sa zrazu na potkana vrhne, a myk mu do krku – tak, práve tak žmurká on na hranici.

Srbsko pojednalo sa s Turkom, lepšie ako Vy s viedenskou bankou. My Čiernohorci sme s ním tiež na reči: par, impar, pimparipipax! Ak nepopustí Muselman, dáme sa na cibíl proces. Naše paragrafy nosíme za opaskom, a len tie rozumie Turek, to je konstr niks.

Bosniaci a Hercegovina už vytierajú Turkom vošky a Mirideti v Halbanii im tiež už dokonale začnú zuby šparchať.

No, servus!

Štefan Pinkovič,

Berdár.