ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bisťuvýbohu, ale ste mali strachu o mňa! – A tá moja Zuza, tá si ešte len srdce hrýzla, hm! – No ja nie, keď už mám hrýzť, tak už radšej hryziem do šunky – aby jej…

No ale, akokoľvek je, ale to nebol žart, nie veru, strela mu do pečene!

Najprv som Vám nemal čo písať, kým bol mier, plátali sme si surky. Potom som Vám zase nemohol písať, lebo sme sa takmer deň i noc ešte i pri lampášikoch tĺkli. Konečne som Vám písal, ale mi list zablúdil po trantáriách, až ta za Čierne more, tam, kde tá, prepytujem Vašu poctivú hlávku i ten boží chlebík, tá zelená sviňa a červený sviniar býva pri Bujakdére, na strelenie od Varny. Stade zaplietol sa do Gréckej, kde vraj viršle na chrene rastú, a tu z Atén mi ho nazad poslal Triturakist, minister vnútorných záležitostí – to jest listov, čo sa na pošte zaležia. – Hihi, kade sa to plietlo, aké to pečate, znaky, háky—báky: Z tábora na Švuc, Kraľovany, Varín a Varnu, Hornú Mičinú, Antivári, Larifari, Zlaté Moravce, Kostiviarsku a Atény a cez Retour^[169], ktorý ani neviem, kde leží.

A potom nešomri!…

Ako dobre viete, kresťanské srdcia peštianskych Turkov nás silne oplakávali. Pán Boh im zaplať i svätá Gül Baba. A mali nás začo oplakávať a orevúvať, keď nás už na švajnkés porúbali Turci, vstal len Nikita, i ten bežal sem i ta, za hordára^[170] do Budavára. Na jeho miesto mal prísť do Cetinje akýsi Paľo Móric, a či Móric Pál, podľa Paľa kresťan, podľa Móric žid. Turci u Drekálovičov mali založiť fabriku na čibuky a z čiernohorských koštiaľov mali točiť čútorky. Nuž ale sme, vďaka svätému Jóvovi, tu a mohli by sme tie čútorky z tureckých koštiaľov strúhať, toho materiálu nechali na svojej tesnej prechádzke dosť.

Turci doniesli jastrabských koláčov do Nikšiču a našich pri Krstaci pokrstili. A tu chlapi nizami, ako to menujú títo páni, dostali apetík, a zachcelo sa im do Čiernej Hory.

Došli, my sme ich šetrne prijali. Tak sa im naše reumatické^[171] skaly zapáčili, že si voľne po chuti z nohy na nohu pokračovali. Deväť dní obzerali naše kraje na dve míle. My sme im všade opodiaľ cesty dávali salutír^[172] pri jasote všetkého ľudu. Čím ďalej sme šli, tým viac im tej bagážie ubúdalo. Keď sa asi tretina z tých tridsaťtisíc pasažierov dala na odpočinok, opovrhnúc Cetinjom a Danilovgradom, oddal sa Šulajman—paša, prófuntu zbavený a ľahký, prosto zrakom do Švuce, a to tak hurtom, že už tú druhú polovicu špacírky odbavil za pol druha hodiny. Keby sa z tamtej strany tiež tak bol pochlapil, bol by tú prechádzku prekonal za tri hodiny. Pravda, pravdaže, ešte sme mu dobre i potom, keď sa odberal, krpce podšívali!

Ej, bolo im spešno, išli dolu vrchom, pulidery sa im opálali o hnáty, a neboli prázdne. Vyprevádzali sme ich slušným spôsobom až na hranicu, kde sa hlbokou poklonou napred odobrali. Mnohým, mnohým sa u nás tak zapáčilo, že sa tu na večnosť uložili. Ale ono i z našich mnohý do tých tvrdých zápoľ zahryzol.

Chudáčik Šulajman—bača zle vyradoval, nechcelo sa mu do Cetinja, že, ebatta teringette^[173], on tu kupiernátorom^[174], prisámbohu, nebude, povedal, keď si pri Švuci čižmy preobúval; jedny nechal i s ostrohou pri Ostrogu. Že čo by mu hneď mesačných tridsaťtisíc tých piarestov platili, nechcel by byť čiernohorským kupfernárosom. Hľa, reku, ako si ten žalúdok pokazil! Horká tvoja bryndza.

Šváb—bača stál v Podgorici, i ten chudáčik podnikol takú verknikungs raisu^[175] ako Šúlajman—bača, lenže nemal runtkartu^[176] ako tento. Tam si potom pod plotom v Podgorici padli do náručia. Počítali si hlavy, ale im chýbalo do desaťtisíc tekvíc, čo im Čiernohorci zhakľovali.

Hnusný—bača a Chamejda—bača tiež chceli nos strčiť do brindy – ale po prvom zauchu, čo sa im na vítanku dostalo, múdri a opatrní páni utiahli sa domov k maminke.

Teraz títo preslávni stratégovia – to pochodí od stratenie – zobrali sa proti Rusom i z druhej strany zaucho si vyslúžiť. No, na moj dušu, už sú dobre! Tam sa idú šmotlať, aby ich Moskali podľa saframentsky tajomného plánu – to pochodí od planého – ako kedysi Benedekov, vytrepali. Podľa toho prešibaného plánu už Rusov zahnali cez Balkán do Handrinapolu. Tatíkom toho tajného plánu je Ab—dúl Kérem, ten istý slávny Fabian kunktátorský, čo mu peštianska šabľa v pošve zamrzla. Ab—dúl Kéremov plán, jeho šabľa a Petőfy v Sibírii, to všetko patrí do jednej pošvy. Mannasses je mamľas, čo narobil bláznov, alebo je blázon, čo narobil mamľasov. Ale i jedného, i druhého máte tam u vás dosť; ani chleba toľko nemáte.

A tí Vaši zaftovia liberálni a iliberálni modlikajú pred tou tureckou fortňou, už neznám či prednou či zadnou, a radi by rady. No však sú to riady! A to za Kéremov zhrdzavený zahybák, za zaftom nastolenú tvarohovú štrúdľu a cukrové sympatie. Tristo ich je len, čo chcú mať dáku hviezdičku pod nosom – či mám povedať na kabáte, alebo dáky krížik. Fuj tajbel^[177], páni bratia! Turci, chudáci, nemajú si začo krumpľov kúpiť, a tu pánom bratom za svinpatie^[178] toľký habaus radov! – Hviezdy na žiaden spôsob, ale už, v mene proroka, keď už musí byť, nuž im pošlú kríže z hrobov zavraždených Bulharov.

Turci majú bárs tvrdé lebky, brúsime si vyštrbené handžáre. Nikita, ktorý z číreho milosrdenstva Šúlajman—baču tu ostal, a ten zase z galantérie ako múdry človek, keď ho po hlave chropne – ustúpil, povedie nás do Nikšiču na frišné koláče.

Budúci list písať Vám budem z Nikšiču.^[179] – Zbohom!

Štefan Pinka,

Berdár.