ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tára dňa 4. októbra 1862.

Milí rodičovia!

Kvac! Čierna Hora tam! – Spravili pokoj. Že pokoj? Áno, taký ako vo vyhorenom dome. Veľa husí aj sviňu premôže; no tým ľahšie teda veľa svíň hus… a takto to i tuná bolo: premohli hus a zožrali žír. – Pán profúz hovoria, že sa Čiernohorci tak bránili, ako kedysi vraj dáky generál menom Lemonidas kdesi pri trnavských pilách s hŕstkou ľudu oproti celému tureckému návalu. Jedna vdova vraj stratila troch synov pri zástave; a keď jej už aj ten najmladší padol, vychytila mu z kŕčovitých rúk zástavu a hnala ňou táto junácka matica s vytaseným handžárom oproti tým Muchamedvedánom sťa saňa, sekajúc okolo seba tak, že jej ani hlavy nestačili.

Keď sa naši rubári pobijú, meria sa pri tej krumpľovej fľúdrovici. A veľkí páni? – Tí keď sa rozkmotria, zle jeden oproti druhému, nedobre. Vojnu vedú, ľudia sa mordujú, hrdúsia, pália si mestá, magazíny, zbožie – čo len možné zlého si narobia. Potom sa idú meriť ku sklenke hriateho, zdravkajú si akoby nič, robia si komplementy a vychvaľujú jeden druhého junáctvo. Tak, hľa, si aj Serdar, ten srdoš turecký, po uzavretí pokoja s vojvodom Mirkom štrngal. Tento vychvaľuje junáctvo tureckého vojska a Srdoš mu povie: „Áno, junáctvo, udatnosť, tú sme sa od vás naučili, lenže vám i draho zaplatili, všetky kasy turecké vyprázdnili a celú tureckú harmádu tri razy nanovo regrutovali!“ – No, tatko môj, pred Čiernou Horou čákov ab!!!^[28] – A tí handrbulci môžu už teraz, keď Čierna Hora podľahla, v svojej vôlhale spievať ten ich obľúbený foterlont^[29]!

Ale, prosím Vás, idem voňahdy s prófuntom, tu sa mi vycierajú zuby a blištia oči oproti mne ako lampy na tých lochkomotíkoch v noci na železnici. Ach, ach – bodajže by si bol reku zhorel – kto ti bol, kto nie: môj Mijo Drekálovič. „Pa kako je drága duša moja? Žiješ—li, još?“^[30] – „Jo,“ povedá, „žijem; idem si dať krpce ušiť z tureckého safiánu,“ a pritom pomykne cedilom a vytiahne z neho kožu, z tureckého chrbta stiahnutú. „Bodaj by si sa bol, reku, pokrčil, a ešte vraj na krpce; fuj!“ a vypľul som si. Ba že sa vraj zaopatril pre celú svoju čeliadku remeňom na jeden celý rok, pokým vraj zase vojna nevypukne. „Pa anda opet chocemo Muzulmanom kože izlékaty,“^[31] a s tým vytiahol ten jeho hrozný žabikláč – ten handžár – a myk tebe! Odrezal kus od ucha a celou srdečnosťou mi ho ponúkol na príštepok. Ďakoval som mu srdečne za ten darček. Neprijal som ho, bo som sa bál, že by mi ten Turek otlaky väčšmi dodlávil. Čo ten Mijo všetko podstúpil, je takmer na neuverenie. Pod kožou mu tri, v kostiach dve gule trčia; šabľami, pangalétami a handžármi je poštichaný, posekaný, porúbaný ako staré husle. Ľavú ruku mu až po prsty odťali, tri rebrá mu kdesi na strome visieť zostali a v žalúdku má za hrsť kartáčov. – Keď je hladný, taký lomoz mu tam dnu robia ako v maši.

Chudák Garýpalty už vyrýpal; dostal pípeť, poranili ho a život má pokazený, kráľ Viktor mu v žalúdku leží. Teraz ho volajú do Ameriky (to je tam ešte až za Hamstrdámom, kde psom chvosty zvárajú), aby sa vraj išiel biť. To je fain! Tu ho fukli dosť blízo a teraz má zase ísť tak ďaleko, dať sa postrieľať. Kis ty hont^[32] za takú pasiu.

Pred nami, za nami pokoj, teraz len na bruchu ležíme. – Zbohom sa majte.

Váš syn

Štefan Pinka,

virkli kaprál.