ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Triest dňa 10. júna 1861.

Pán Boh Vás pozdrav! Už som tu, už som nie tam. Z Mantovy sme mašírovali najsamprv do Veniedika. Hm, to Vám je za mesto, bisťuževýbohu, na čírom—číručičkom mori leží, ako žabacie periny v mláke. Po uliciach miesto cesty – voda, miesto vozov – člnky behajú, nevidíš tam koňa, čo by za dukát. Naše plte po Hrone sú šuviks proti tomu. Ba veď viete, hľaďteže, ako vo Venécii v Brezne vyzerá; čo tam močariny – to sú tu lagúny. Teraz Vám už viem, prečo to tak v Brezne pozvali Venéciou. Tu Vám nič neosolia, ani polievku ani mäso; ako ho na vidličku napichneš, zohneš sa, strčíš do lagúny a šmyks s nasoleným do úst. Ošípané tu vše do mora vháňajú a keď ho zakolú, netreba ti starosť o soľ, už ti je nasolená šunka. Keď sme sa my vojaci kúpali a vyšli na breh mora sa na slnci horeznačky povaľovať, tu sa k nám pekne—krásne rožný statok prikradol a kožu nám lízal. – Pred kostolom svätého Marka (to je ten svätý, čo ho na listy priliepajú, aj na tomto ho máte) sa ľudia hemžia ako na radvanskom jarmoku. Pri ňom je aj veľký palác, v ktorom kedysi kráľovia bývali. Tam vidíte aj olovené dachy a mramorové múry! Veru tak! A na brehoch mora všakovité raky a slimáky, ako pán farár i pikslu na smrkanie majú. Z Veniediku sme šli po mori na Tomšífe^[5] do Triestu. Bože, odpusť moje hriechy! Je tam vody bez konca a kraja; hlbšie je to ako morské oko vyše Malachova! Tuho to šlo, vietor pískal a Tumšíf sa kúril, akoby zapekačka na mori plávala. Tu sa zrazu strhne strašný víchor (jedni ho „Dora“ a druhí „Bora“ menujú, no – čokoľvek je, ale je špachota), voda hučí, vlny sa búria, každý vlas mi osobitne stál a čáko päťfuntové do výšky dvíhal; už ti nás vynieslo vysoko, vysoko, temer sme sa slnca lapali a zas o chvíľu nás myklo dolu až na druhú stranu sveta. Ja som si ľahol na brucho a odporúčal dušu Hospodinovi – a tu máš, príde jedna vlna a zaleje nás ani hláče! Celú kompániu pomiesi z jedného boku na druhý, hore nohami, až na posmech, ani kapustu s bryndzou. Naraz ako tak horeznak ležím, zatmie sa mi pred očami a žalúdok sa mi skrúcal ako červík – zle—nedobre, ťažoby hrozné a tá ohyzdná nemoc morská, čo u nás cholerou menujú, ma napadla; k tomu mi ešte jeden nešťastný muzikant tú najhrubšiu trúbu na môj už dva razy ranený biedny nos hodil a celkom dochrámal. Bože, zmiluj sa nad nami! Však keď nás už Taliani nezjedli, nože nás nedaj tým morským potvorám na pokrm! – Pán Arct^[6], náš doktor, mi môj krvavý a ako mázor zapuchnutý nos potrel pekelným kameňom, teraz mi vyzerá čierny ako kolomažnica. Slabí, bledí, vypitvaní sme predsa došli semká do Triestu. No keď sme len tu – ja ani pozrieť nechcem na to more, trebárs je teraz už tiché ako tvarožník. Nech to čert vezme, ja som, ako viete, i tak nikdy nebol priateľom vody.

Štefan Pinka,

vicekaprál.