ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Niepolonice dňa 15. marca.

Odfúknuc si vo Viedni kus, marš! – rozohnali sme sa po železnici ďalej. Ani po mene by Vám nestačil tie dediny, mestečká a mestá vyčítať, čo sme ako v oblaku prebehli cez Moravu, Sliezsko a Halič; čo by to na prstoch vykonať chcel, by som si snáď hánky zodral. – Dosť na tom, stavili sme sa len v Krakove, kde voľakedy veľa kráľov poľských bývalo, teraz ale veľa poľských židov býva. Nosia títo synovia Izraela dlhé revelendy a na hlave vysoké gelety, spod ktorých husté, dlhé brčky bombáľajú; smrdia zďaleka cibuľou a cesnakom ako tie hrady podlavické, a kto hlísty máš, len pozri na takého, cesnakom pacovaného smradliaka, a už sa ti pohnú. Ináč tu priveľa nepekných šalandov – sú i mnohé pekné kostoly, kláštory, kaštiele a kráľovský palác. Krátko sme tu dýchali. Poď ďalej – ale nie viac po železnici, ale po kamenici a blatnici do Niepoloníc, skade nás po všakových dedinkách a lazoch rozložili. I tu tak ako v Dalmácii, hľadíme ako kaňa na dážď, fľocháme do ďaleka a ňufáme pušný prach – len nám tu chybuje more a teplota, zato máme mláky a zimu. A zima to veru zlostná. Len počúvajte, čo sa mi stalo. Idem z raportu, tu sa Vám stretnem nenadále s Hlucháňom, kaprálom. Hoj, vitaj, bračok! – objímame sa a bozkávame ako dve holubice. Keď tomu koniec, chceme sa rozísť – hó, neďajbože! Fúzy nám zmrzli, naťahujeme sem—tam podobne byvolom keď sa ruvajú, ale nič neprospelo, aj nič – aj zase nič; na šťastie šli z môjho cúgu (už som Vám poveďal, že my cúgom menujeme pod virkli kaprálom postavených vojakov) šiesti chlapi drevo fasovať, tí potom priskočili, fúkali na nás jeden za druhým, ako v Betleheme vôl a osol na Jezuliatko v jasličkách, tak dlho, kým odmäk nenastal a ja na jednu a Hlucháň na druhú stranu neodfrkol. Od tých čias sa viac nebozkávam – s chlapmi.

Pre tú zimu som i druhý raz mal malheur. Stretnem sa s richtárom tutejším na ulici, a ten myk – hodí sa mi k nohám, povie: „Padám do nog“^[35] a bozká mi koleno. Hm, hrom ti v materi, či si ožraný, či ťa pošinulo, a dvíham mamľasa hore; ten mi pozrie na nos, uhne sa, chmatne hrudku snehu a šmyk tebe, šúcha ti mi šňufák. „Ach, hrmen bohov, nuž či ty zo mňa blázna robiť budeš?“ – Tresk mu poza uši, len mu tak v tekvici zahrkotalo! – „Ty ribelant, reku, či ty tak virkli kaprála uctíš?“ Zaškúli čudným zrakom na mňa: „Psza krev škaredá du beštio s czervenim nosom,“^[36] zahreší a poď na. mňa k pánu kapitánovi žalovať. Tu sa potom vysvetlilo, že to „padám do nog“ je poklona, iste oddávna skrze utlačujúcich prepyšných pánov uvedená, fuj, hanba; a trenie nosa je znak priateľstva a opatrnosti, aby nos – nezamrzol! – Chudák, on mi chcel nos odmrznúť, a ja som mu ho náležite zohrial. Inší kraj, inšie obyčaje. Tuto si chudobní ľudia nosy trú, a inde, napríklad Francúzi s Taliani a Poliaci sa za nosy ťahajú. Komu hus, komu prasa. My sme sa s richtárom pri tej nešťastnici krumpľovici pomerili. – Panuje tu, zvlášť po tých lazoch, úplná rovnoprávnosť; v jednej chyži prebývajú vedno kravy, ovce, svine a chudáci Poliaci – a dobre sa znášajú.

Pýtate sa, čo sa to v tej Poľskej deje? Nuž ribélia. Rusi lapali legrútov, tak asi ako u nás len ešte pred pätnástimi rokmi v čas autonómie robiť zvykli. Túto okolnosť použili Poliaci na vzburu. Ale musíte vedieť, že už oddávna rýpali, písali, búrili, potajme noviny vydávali, aj taký súd mali neviditeľný, čo ľudí odsúdil na smrť, a taká obeť ani nesnívala, len keď ho zaškrtili. Siahali aj na knieža Konštantína, na grófa Bielopolského strieľali, pichali a jeho celú rodinu nevinne otráviť chceli; mnohých vláde oddaných súkromných, potom úradníkov, oficierov, ba aj vojakov napádali, a mne nič – tebe nič vražedné zo sveta zniesli – to všetko kvôli vznešenej slobode. Ja ako sprostý človek myslím, že to neboli Poliaci, ale podliaci. Boli to pekné veci, ktoré ale svet mlčaním pominúl; keď ale rozbabraní Rusi obce pálili a plienili, lapených úskokov strieľali, huj, to už bolo vraj barbierstvo (či barbarstvo)! Pravda, je to nie pekne, keď brat brata takto riadi, však my to dobre vieme z roku 1848 a 1849 – menovite v Banáte, Lučenci atď. Jeden je zlý a druhý nie dobrý; ribélia žiadna inakšia nebýva, ani u nás, ani tam kdesi v Hamriky, ale myslím, keď si nestranne povážim, že kto prvý začnem, len tiež lepšiu odpoveď očakávať nemôžem; ja napríklad som vojak, a sprostý, ale ako ma znáte, dobrý človek, ale keď mi dakto zaucho vylepí, ej, ba bodaj by bol skamenel, také mu dve solené aj s interesom vrátim, že až! Takto aj v Poľskej. Mohli nestrieľať, nepichať, netráviť! Čo nechceš, aby ti druhí robili, nerob ani ty!…

Čo najskôr, keď sa s pánom profúzom zídem, odpíšem Vám, ako veci v Poľskej stoja. – Zbohom!

Váš syn

Štefan Pinka,

virkli kaprál.