ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tu som.

Už som sa ja raz zdržať nemohol. Čo je z krvi, to sa mrví. Stará garda rukovala, mladí berte si príklad.

Takto som si spieval ja a náš Svätopluk Osman – a furdes do Pešti! Tam som už našiel celú légiu Slovákov. – A čoby nemal ísť, há? Žena síce poťahovala kútikom naľavo, Ďurík môj napravo, ale darmo; človek ku virklikaprálskemu remeslu zvyknutý, len za tým sa ženie, kde pušný prach vonia.

Nuž, teda v Pešti nás vzal pod komendu pán Ríchard. Ej, bisťuževýbohu, je vám to za chlapa, hm! Kečka sa mu v oblakoch prechádza a bradu, bradu má takú, že sa s ňou miesto paplónu prikrýva, srdce z leva a päsť zo železa, ani mu Bismoriak nechytí.

Išli sme potom zemou a zemami a morom, kde som si ale ani krpce nezamočil. A tak sme potom, popod zem sa plaziac cez hranicu, prišli sem.

Nemal som muškéty, lebo viete, že nám dali všetky flinty popísať, a zlatovku platiť, to veru nebudem, no nie. A počkajte, národ obetovaný, na rok ešte i od motyky platiť budete, i od ražňa. – Pomáhaj si, reku, ak môžeš, keď nemáš flinty, poď za pás obijačka^[98] a na plece tĺk. Dobre to do vojny, i tak iregulárnej, a keď týmto Turkovi poza uši prilepím, ej, hrom mu do matere, ak by ma ešte potom nerozumel! Nuž tak.

A veru tak. A čo počujete o Liubibratičovi, to som všetko ja, áno ja, ako ma tu vidíte. Každý Hercegovinec, čo ma stretne, volá: „O, môj liubi bratič!“^[99] No, či už teraz chápete? A to tu toľko znamená, ako keď tí naši páni farári po nemecky povedia: Servus, domine fráter!^[100]

Vodí sa mi dobre; ležím teraz v Mostarskom Blate, štácia to znamenitá. Včera som sa díval na Turkov zďaleka, lebo blízko prísť sa neopovážia, ako v poli odbavovali veľkú omšu za sultána. Kvartieľ mám tiež dobrý, sme traja, ja a dve – ošípané. Žijeme v dobrej zhode. Toť nedávno nemal som práve dostácie na proviant, nuž som svojim šlófom^[101] odrezal chvostíky a upiekol, čo sa bez značnej ujmy ich zdravia stalo. Túto príjemnú službičku poskytli mi bez zvláštneho vzdoru.

A čo Vám poviem nového: môj starý kamarát Mijo Drekálovič tu. Stáli sme jeden vedľa druhého v strašnej bitke pri Gackove. Bola to chumelica, ešte mi teraz špikom preberá. Raz sa vystrelilo, potom sa hnalo handžármi na „dúšmana“^[102]. V ruke puška, v zuboch handžár, hurrah, skokom ako capy! Šmyk, šmyk – vľavo, pravo. Ja sa ešte nerozumiem do handžára, nuž ja len tĺkom tresk, plesk; ale to ide, to Vám klepoce po tých kotrbách, akoby orechy ráňal, a pohýbe to myšlienky ozaj fundamentálne, he—hej!

Po bitke prechádzal som sa po bojišti; tam ležali Turci bez hláv ako kľuchty, a hláv sa povaľovalo ako v blaufusskom kapustnom poli. A divno, ale pravda, ešte i tie hlavy zazerali okáľami na mňa, akoby vrčali „džaur“^[103]. I sám aga Svin—Dúrovič si tu zabudol hlavu; zdvihnem ju proti slncu, a tá—fiííj! – kýchne. „Pán Boh pozdrav!“ zavolám a odložím ju nazad. A krvi, všade toľko krvi, akoby boli pre celý Istambul rajské jabĺčka zavárali.

Náš Svätopluk Osman leží pri Pive, kde veľkú šarvátku podstúpil. Naši sa vraj statne držali, ale museli presile ustúpiť. On vraj i padol, ale už sa zobral a mašíruje do Vínkoviec.

Každé ráno, náhle sa prebudím, chytím sa za hlavu, či ju mám ešte, lebo sa už často stalo, že si chlapi zdraví večer ľahli a ráno, keď sa zobudili, boli bez hlavy.

Ak mi ju teda na mieste nechajú, alebo že mi kožu – toto je tá najinteresantnejšia turecká zábava – na pantofle nestiahnu, budem Vám zase písať. – Zbohom!

Mostarské Blato 30. septembra 1875.

Štefan Pinka,

vyslúžený virkli kaprál.