ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z Náchodu 15. júna.

Drahý otec, aj Ty, opustená sirota, moja Zuzala!

Po pravde rečeno, ani neznám, čo písať. Zakázané je dopisovať v našom položení, aby sa nepriateľ nedozvedel to, čo on i tak prvej vedel ako my. No to nám síce ľahko padne zamlčať, čo neznáme, lebo ledvy to vieme, kde sme a čo robíme. Toto posledné medzitým uhádneme, lebo – nerobíme nič. My tu sedíme v Náchode a Prusi – bodaj by boli všetci v záchode – sú na pochode. Zaujali Sliezvyk, Hôlštýn, kde moja gamba pochovaná leží, Huňoviersko, aj akýsi Horší Kašeľ,^[52] a teraz sťa kolomaz, rozlievajú sa po Sasku; a my, aby sme ich neturbovali – už sme my raz dobrí ľudia – potom aby nás dlhá chvíľa nemorila a aby sme denne vyše miľôna zlatých nestrovili, trasieme pred východom slnca chrústy, večer ale zbierame španielske mušky pre nemecké vojsko. Bratia Česi v starom husitskom bojovnom duchu ožívajú; všade počuješ spievať: „Berme flinty, patrontaši, poďme, bratři, na Burkuši.“ Iní zas spievajú: „Zle, mamičko, zle, Brandeburci zde, mají velké čepice, poberú nám slepice, zle mamičko, zle, Brandeburci zde!“ Sú to vraj piesne z tridsaťročnej a zo sedemročnej – teda vlastne z tridsaťsedemročnej války. Jednoročný válok je síce nie tak veľký, ale tridsaťsedemročné války sú veru dlhé. – V tej nemeckej bunde sa síce čosi mrví – ale čo? Tu mi zase mimoriadne napadá tá doba, keď za panovania statočného cisára Jozefa II. naši verní krajania rebéliu vyviesť chcejúc, keď ešte ani zbroj, ani mužov, ani ku všetkému potrebných peňazí nemali, po samom predku, ako prvú a k vojne najpotrebnejšiu vec – sedem vozov flintových kremeňov si zaopatrili. No, hľa, prosím Vás, Prušiaci sa už do štyroch krajín vrútili, ich zaujali a v nemeckej bunde sa ešte len radia, kto má byť vodcom spolkového vojska, ktoré vojsko sa ešte len o dva týždne vyliahnuť má. Takýmto pokračovaním vec ta privedú, že sa hlavným komandierom nemeckého vojska pán Bismark stane. – Čo tí ale čokoľvek robiť budú, my sme predsa tu, spolu i s pánom Benedikom, ktorý veru tiež nenosí srdce za sárou, a čo ho za kaftan držať budú, kedysi sa len predsa sťato pohneme. Už kam, či vpravo, či vľavo, to veru neviem, ale pevne verím, že keď tento list čítať budete, bezpochyby už dakoľko pikelhaubní z pruských tekvíc sfúkneme. Či nám pri tom para nevyjde, tiež neviem, lebo ich vraj priglejené nosia. No, Pán Boh nám pomáhaj! Ak prehráme, nebudeme mať nič; ak ale – k čomu pevnú nádej mám – vyhráme, tak Vám pošlem, ako nevyhnutnú nášho národa odmenu: z koláča dieru. – Jozef Kňazíkovie mi z Talianskej píše, že tam tiež čakajú ako včelár na roj. Kde a ako ho osadia, to budúcnosť ukáže. Za ten čas ale vraj, kým Taliani nepočnú, naši pre vybavenie dlhej chvíle s naším statočným pánom Bednarovičom hodbabné húsenice kŕmia. – Máme my to za susedov, chuť! – Keď sa ti voda do úst leje, ešte ti hlavu hlbšie dnu vstrčí. Oh, abyže vás! – No ostaňte zbohom!

Váš syn

Štefan Pinka,

virkli kaprál.