ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dávno som Vám nepísal, ale nebudete sa tomu diviť, keď Vám poviem, že sa mi prst zbieral. Na Čiernom Blate pri Gackove sme mali tuhú ozaj šarvátku, a tam som vbehol do srvátky a do brindy. Jeden turecký agar a či beg – beg je taký pobehaj, čo kresťana za psa drží – aby ho zráca metala, letí proti mne s krikom: „Nolop, toš počka islam em ťa!“^[114] No to je, reku, nie s kostolným riadom. A už sme sa potriasali. On mi vyrazí handžár, a ja tomu myk rukou do papule, a ten fuk, zatisne zuby a omáľa mi prst ako franfurskú viršľu. Jaj, hrom tebe do matere, reku, jaj, grobian, hrom ti i do pečene! Ale ten mamľas mal zubiská ako železné hrable, a neznám, čo by sa bolo robilo, či by ma celého nebol prehltol, keby mu Drekálovič jedno, a to dokonale nebol medzi plecia vylepil. Pustil, trubiroh, ale končok prsta vliezol mu až do bampľa.

Prst sa mi zbieral, dostal som vred, a tak som nemohol písať, tak ako nový sultán Muro V. pre vredy nemohol sa dať mečom opásať. Akože sa dá opásať, keď je samý vred, a taká je i celá jeho ríša, hľa…

Dali ma do nemocnice, tam mi prikladala ruská kňažná Kolocierka myší chvostík, a už mi zacelel.

Predošlý sultán Aplul Acik urobil krajčírsky remeg: zanožnicoval sa. Ba ozaj k akému remeslu sa tento vredový vyučil?

Kým som bol v špitáli, čítal som peštianske noviny – poslali mi v nich ukrútený geršnšlajm^[115] –, že Turci Srbov na celej čiare na hlavu porazili. A bodajže vás porazilo! Nuž ktože to už bude veriť, kto nemá sečku pod klobúkom? Tí Turci, čo nevedeli povstalcov pokoriť, porazia teraz Srbov a Čiernohorcov? Niks konstrtaič!^[116] Keď sú Srbi zbití, prečože ich trpia v tureckých krajinách, to snáď len tak per špás^[117]. Ej, horká vaša bryndza!

Nuž prosím Vás pekne a krásne, nože tým tureckým kamarátom ukážte prstom na čelo a potom na mapu, a tam vidia, keď čítať vedia – a keď nevedia, nech sa nemiešajú medzi pánov – tam vidia, kde je Blagaj, Nevesinie, Niš, Nový bazar. Zbitý račkuje, a Srbi napredujú.

No darmo je, keď je tak, ale veru škoda bolo Maďarom bruderschaft piť^[118] s Turkom, veru škoda; tí sú už, bodaj ma stislo, na psom drúku, tam sú tí už, kde psom chvosty zvárajú, áno tam v Hamstrdáme! Nože no, však je nič. Peštianski páni bratia môžu im pusrlíky^[119] hádzať, ale im, no nech tu skameniem a môj odhryznutý prst nech mi na tri metre narastie, ak cigánim, ale im, reku, tie sympatie, či ako sa tie päty volajú, nepomôžu zhola ani márny mak nič. Ak nebude tak, povedzte mi, že som Kubo.

Počuť, že sa pán Klapka rozbehli do Carihradu svojim priateľom dobrou radou pomáhať – s tou, bodaj ma pokrčilo, tureckú kapustu nepomastí, ani turecký pilav. Nevyklapká ten tam nič, treba tam veľa fľajstrov všetky tie vredy vyliečiť. Škoda, škoda groša, tak sa ešofírovať^[120]. A keby to bolo pre koho! Nech len kukne pán Klapka tam do bývalého kostola svätej Ireny, terajšej zbrojnice, tam nájde krásne štamblaty^[121] tureckého priateľstva a lásky proti Uhrom z pätnásteho, šestnásteho a sedemnásteho storočia. Ej, veru sa mu máme, tomu Turkovi za jeho veľkodušnosť odslúžiť. Ba keď tam bude, nechže sa má na pozore, aby mu chripák dákou parenicou nezatiahli. V priateľskom objatí by sa mu to mohlo prihodiť.

Príchod Klapkov v Turecku znamená marš, pokorenie Slavianov:

No ale reči sa vravia a chlieb sa je, a hlavy sa režú. Je to tu taká móda, ale to špatná móda. Túto módu uviedli Turci, prečo – to neviem, snáď zo závisti, že sú Černohorci vysokí, dosť na tom, to Čiernohorcov mrzí a režú si tiež hlavy, to jest nie sebe, ale Turkom. Knieža Nikita to síce zakázal, že je to vraj barbierizmus, nuž ale takto mimo cesty tu i tu len odfrkne hlava do cedila.

Kremobyčajný prípad videl som na moje dve oči, ináč by som tomu sotva i bol veril. Pri Stolaci sme sa s nepriateľom v rohoži pohašterili, ten tomu, ten onomu facku vylepil, par levolverov brechlo, až tu myk, jeden Tatár Sávovi Fakáčovičovi jatagánom odstrihol – teraz Turci všetko len strihajú – hlavu; Ako sa Tatár zohne za hlavou, fuk Sáva tomu hlavu, a tak potom obidvaja bežali medzi svojich kamarátov s cudzími hlavami. Ako si ich už potom postavili a napravili, to tvrdo šlo. Sávu nechcela jeho žena bozkať.

Cestou, kade sme vyfajčili Mozolmanov s mozoľami a vredmi, vypustili sme i háremy. Hárem viete čo je, hárem je klietka pre turecké ženy, lebo tam jeden Turek držať si môže toľko žien, koľko ich len kupovať a chovať stačí. Turci kupujú ženy na trhu tak na litre ako u nás hniličky. Keď sme teda pootvárali tie kadejaké háremy, to sa vám tie škatule zakuklené sypali von, ako keď sa zo suda špunt vyrazí. Ach, ebatta vám, reku, pozriže, reku, tie škvirdy, či ti ich nazbierali! Je to tovar, ktorý veľa troví a nič nerobí, a preto teraz aspoň u nás žiadnej ceny nemá. To ani na fujtáš. Posielame ich zástupom do Pešti, tam ich ochrancovia a priatelia Turkov s otvoreným náručím prijmú. Éljen a baratság!^[122] Jedna mi ostala na krku, posielam ju mojej starej po pošte pod piatimi pečaťami. Je to dar, ktorý sa k predošlému hodí. Ale nič za bánosť.

Stolac, ale píšem na lavici 20. júla 1876.

Štefan Pinkovič,

vyslúžený virkli kaprál,

predtým Pinka a teraz serdár.