ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahí moji rodičovia!

List tento Vám donesie Jozef Kňazíkovie, na urláb prepustený; obídeme sa tu bez babráka. Chlapstva síce, počujeme, veľa s urlábom domov popúšťali – hovoria do sedemdesiattisíc – ale Štefana nie! Mňa tu potrebujú ako kus chleba; ja som pravá ruka pána kapitánovi. On len okom mihne a Štefan už dusí. Keď som sa na raporte domov meldoval, poklepal ma na pleci: „Pinka, virkli kaprál! Z toho nebude nič. Ak oni odídu, ja kvitírovať^[21] musím. Žiaden kaprál na svete tak palicou zvŕtať nezná, ako oni – bravi^[22]!“ (Bravi menujú sa v Talianskej všetci tí, čo sa vyznačili a dajakú metáliu majú.) – No už tu vidíte, akého máte syna a čo z toho ešte byť môže. Ale je aj pravda, mňa v regimente viac poznajú ako pána oberštela; lebo ja v gliede obyčajne nazadku stávam, teda aj známosť tá veľká vlastne stadiaľ pochodí, a preto komu som sa ja už raz vtisol do pamäti, ten ma nezabudne, čo bude starý ako Matuzalem. – Keď už ja sám prísť nemôžem, posielam Vám môj parsôn; prilepte ho na hradu. Aby ste vedeli, to ma jeden veľký pán – voljaký Fotó gróf, tak ho volali – odmaľoval; pravda, za peniaze – tuším dva zlaté mu Nanka, pána oberštelova kuchárka, zaplatila. – Posadil ma ten pán Fotó gróf vo dvore na stolec a otrčiac oproti mne voljakú trojnohú škatuľu so sklom, prísne mi rozkázal, aby som sa ani len nehol a ako na paráde očami neklopil, ale smelo do tej škatule hľadel. Ja vyvalím oči ako buchty a sedím rovno ani jaseňový peň; ale čert nespí! Pani Nanka mi pred maľovačkou dala za sklenku zmrašteného likéru, z toho sa mi musela kvapôčka nevdojak na nos dostať, lebo akási nestydatá šmáková mucha ak mi brnká, tak mi brnká – striga – po nose; beštia, dosť som sa zdržiaval, ale ma tak svrbelo, že som voľky—nevoľky musel nosom mrdať a konečne čertovsky kýchať. Škatuľu síce pán gróf hneď zatvoril, ale hriech už tam bol: nos a celá tvár zmraštená a mucha – až na smiech dobre trafená – na nose. Ej, reku, keby mi ju Nanka radšej päsťou bola zabila na nose. No Nanka sa tešila, že som veru dobre trafený, a ešte ma na mokré vybozkávala, až sa pán gróf hneval, lebo mi vraj čákov zotrela; nuž aj pravda, chyba je to pre vojaka – v paráde a bez čákova. Tam vidíte na prsiach aj tú metáliu, čo som dostal z diel pri Sutoríne ukoristených. Aj sa presvedčíte, ako sme teraz znovu znamenite usporiadaní; máme len jeden rad gombíkov, a krágle nám poľahli ako zbožie. Z kabáta mi trčí srieborná retiazka; na prste zlatý prsteň s drahým kameňom – a či skalou – čo tam voľakde v Ľubochoviciach, skade je Nanka, dve míle pod morom kopú. Ten prsteň aj s retiazkou mi veru Nanka darovali – tá dobrá dušička – na pamiatku, len zato, že ich ja tu i tu v nedeľu a sviatok, keď ideme vinice a žitá obzerať, na špacír vyvediem; jej to vraj zase pán oberlainvond za to darovali, že sa v čas tej talianskej rebélie tak verne držala. Bože, je to stvora! Snáď ani pána oberštela tak neopatruje ako mňa. – Trebárs toľkých urlábošov prepúšťajú, predsa to ani pred, ani za nami veľmi chýrne nestojí. Tam Taliani, tu zase kresťania s Turci paskalujú. Ako pán profúz vyprávali, chceli sa vraj Taliani do Tirolskej vrútiť; ale ich sami Taliani za šósy pochytali a naspak vtiahli, že sú vraj tirolské syrce tvrdé pre talianske zuby. – Tam v Ríme sa zase proti Svätému otcovi búria. No plané to deti, ktoré si už ani otca nevážia. To vari viete, že je on v Ríme viditedlná hlava celej cirkvi našej; a tí pľuháci bezočiví chcú, aby sa stal neviditelným v Ríme. Je vám to len horúca krv tá talianska, ako hriato; haj, a ešte ten ich vodca! … akože ho len volajú, no… aha, Kar—rýpal—ti. To je len ešte stonoha! Ten sa vraj pušným prachom mastí a miesto hrachu – priam ako náš Jánošík – na kyslo zapražené olovené guľky obedúva, z čižmy kávu pije, šabľou chlieb krája, pangalétom si zuby šparchá, v kanónoch spáva, veľký bubon si miesto vankúša pod hlavu strčí a voznou plachtou sa prikryje. Vo dne pavúz vezme do ruky a tak ide na špacír; opásaný je červeným povrazom, ako ruka hrubým, a keď sa mu kýchne, aj ten vraj praskne. Môžte si myslieť, čo je to za obluda! – Za našimi chrbty, tam sa dusia, hasia, kvasia, lomia o milých päť. Majú tam Turci pevnosť, tej nemecké meno dali, že vraj Niksšic^[23]! Ale to nepomohlo veru niks, a Čiernohorci sa odstrašiť nedali ich šicom, ale udreli celým návalom na ten Niks—šic a pevnosť i Turkov zaujali. No viem, že si môj starý kamarát Mijo Drekálovič zase tureckými kotrbami cedilo naplnil. Fuj, bisťubohu!

Váš verný syn

Štefan Pinka,

virkli kaprál.