ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z Niepolonice dňa 20. júna.

Písal som Vám ešte len predošlý mesiac, ale tuším ste môj list neprijali, lebo nedostávam naň žiadnu odpoveď. Inšie nového Vám písať nemôžem, ako som Vám vtedy písal. Reči sa vravia a – v Poľskej sa bijú, a my sa im prizeráme. Komótna je to vec, pokojne si na hranici na starom vývrate alebo výskyde slaninku pokrajovať, vodku upíjať a dívať sa za hranicu, ako sa tam chlpčia; že by to síce pekné bolo, to už povedať nemôžem, ale smiešne je to predsa, keď vieme, vidíme a počujeme, čo sa robí, a potom čítame v novinách tie strašné cigánstva. Ba keby, reku, kus hanby tí novinári mali, museli by sa im všetky tie litery, čo tam o Poľskej stoja, na červené obrátiť ako sviatky v kalendári. – Starobylú poľskú krajinu zničiť pretekajú sa vraj Rusi s Poliakmi – tamtí ako nepriatelia, títo ako priatelia. Poľská potajná vláda rozkazy posiela medzi občanov, aby len jej daň platili, Rusom žiadnu, aby len ju poslúchali, Rusa nič atď.; to isté rozkazujú Rusi zase na svoju stranu. Tieto prísne rozkazy týkajú sa menovite vrchnákov obce; no môžete si myslieť, v akej sú tí súre! – Verte mi, že ja radšej budem vrchnákom na mojej zapekačke ako v poľskej obci. Každý takýto, či ruský, či poľský rozkaz, končí sa tými šteklivými slovami, že „kto to neposlúchne: obesený bude“, tu od absolútnych Rusov, tam od liberálnych Poliakov. No, ďakujem pekne za gráciu! Ktorý spôsob je vlastne lepší dať sa obesiť, v tom som, chvalabohu, ešte nie skúsený a nechávam tú šteklivú otázku iným rozlúštiť. – Že Poliakom už para vychodí, o tom pochybnosti niet; tu i tu síce hodia Rusom frčku, ale je to veru iba ako psovi mucha, len tak holomopaticky – ako to tam spod Kohúta odporúčajú; – kde ich ale Moskaľov krample zatiahnu, tam to už potom aj náležité po ale—ho! – patycky ide. Tí páni rabulanti by už dávno rozptýlení boli bývali po šírom svete, keby chudákov druhí nebadurkali, ba doprosta do omáčky netisli; ale tam máš Talianov, Angličanov, Francúzov, Židov a sám Boh zná ešte aké národy, ba ešte len aj francúzskych Švábov, či Suavov, ktorí dve hlavy majú. A čo, či neveríte? Ba, bodaj ma stislo, tak je! Jednu otcovskú medzi plecami a druhú umrlčiu (zo striebra) na čapici; viete tak, ako to pod krížom býva, a to s tým heslom, že pardon nikomu nedajú, ani od nikoho neprijmú. Tohto hesla držia sa ako Svätého písma, lebo posiaľ ešte vše pred búrkou zutekali. – No ja ľutujem najviac to, že cudzincom slúžia za nástroj. Medzitým ktozná, čo stane sa všetko, keď za „utlačenú slobodu“ Poľska také slobodomyseľné a mocné vlády zastali, ako je francúzska a anglická, ktorých heslo je všade: „Za právo a pravdu.“ Aby ste, tatko môj, aký—taký pochop mali o ich slobodomyseľnosti, poviem vám, že sú to tí istí Angličania, čo len nedávno proti nim povstavšie národy vo východnej Indii vešali, mordovali, trýznili a delami chladnokrvne odfukovali, a takto ich viac zmámili ako tá najkrutejšia cholera, čo by hneď za desať rokov trvala; tí istí ľudomilovní Angličania, čo každý rok tisíce írčanov hlady mrieť nechávajú, čo Turkovi peniaze dávajú, aby kresťanské národy katoval a trýznil, a tí istí Francúzi čo Svätého otca ochraňujú, a jeho Rím mu okupírujú, čo mexikánsku slobodu muštrujú, a im novú oktrobrírujú, čo Savojsko andechtírujú a Turka podporujú, na Pohrynsko kuketírujú a slobodomyseľnými sa nazývajú. To, hľa, sú ich pomocníci, len sa Vy tým oddajte, už ste čertu v kapse. – Ostatne, Poliaci kde—tu aj z našich krajov pomocníkov dostávajú, ktorým podarí sa uskočiť cez naše hranice, čo mi tak prichodí, akoby nám dakto doma zapchané kanále prečistil. Budú prázdnejšie stoličné temnice. – Pán profúz hovorili, že akýsi ledaktorovia novín, Poliakom priaznivých, medzi sebou a sebe rovnými pre Poliakov dva patalióny dobrovoľníkov naverbovali; jeden patalión komisárov a druhý patalión majú byť všakoví adjuntíci, aby – ak Poliaci zvíťazia – tým ľahšie civilizovali Poľskú. Ako viete, i nám už bola kedysi taká bratská pomoc poskytnutá. Či sa už nerozpamätáte na tie roje komisárov? – Zbohom!

Váš syn

Štefan Pinka,

virkli kaprál.