ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z Versaillu koncom februára 1871.

Quorum venter Deus est,^[83] to jest po slovensky: skoro, viete, dajte jesť! Tak znie porekadlo a toto porekadlo hodí sa práve na nešťastných Parížanov. Nie delá, nie gule pruské, ale hlad zlomil Parížanov. Ej, chudáci! Keby Prušiaci boli knedľami a nie guľami do nich strieľali, uisťujem Vás, že by sa ešte podnes neboli poddali. Ale to sa od Prušiakov očakávať nedalo, a tak teda, kde sa podieť? – Myši, potkanov, chrústov, húsenice a všetko čo len živého jest, všetko už na kapuste pojedli. Potkanov držali už len veľkí páni pre zábavu v klietkach. Poľské knieža pán Kocúrovský – to znáte, že je poľská šľachta po celom svete ako vŕby rozlezená – ten jedného potkana choval na retiazke; ten – stará šelma – vám „szózat“^[84] tak utešene vypískal ani náš Piťo. Nuž ale čo naplat? Žalúdok – veľký pán, pánom i nad kniežatmi; keď je lačný, je ukrutný. Hlad teda potisol i žalúdok kniežatský, ktorý nolens volens pri zaslzených očiach turnerského potkana dvoma prstmi pravej ruky za chvostík chytiac, ústami pustil do tmavých hlbín svojho hrtana. Ale žalúdok rozžialeného kniežaťa ho hneď stroviť nemohol a potkan vo svojom jonášovsko—dešperátnom položení, zavše vysedujúc, zavše zase do hrubých čriev prechodiac, ešte za tri dni pri východe a západe slnka ako drozd vyspevoval, ako to zreteľne okolo stojací cez brucho počujúc obdivovali, kým vo svojom pánovi na večnosť neusnul. No či by ste to verili? A predsa je tomu nie tak!

„Older Odler Wilem“^[85], to jest starý glezg Vilhelm má však tiež svoje muchy. Nie mu je dosť, starému pánovi, že sa na parížske hradby vyškrabal, nie, on chce krem toho cez vyhladnutý Paríž s bubnami ťahať a potom vraj v Tuileriách „hirndl mit nirndl“ fruštikovať^[86].

Atila – to bolo vtedy, keď ešte fraky nenosili – bol vraj flagellum orbis^[87]. Bismoriak je flagelo urbis^[88]. Nie dosť, že Francúzov natoľko doniesol, že už skoro jeden druhého od hladu pojedli, teraz ich medzi dvere zavrzol, aby z nich ostatnú kvapku masti vytisol. Keby ste to videli! No, bodaj ma stislo, čo predtým slávni rytierski predkovia robili, to teraz ich potomci vo velikánskych rozmeroch stvárajú. Vo Francúzskej všetko popálené, podrúzgané, podrvené, povraždené, pomrznuté, skrvavené, vyhladnuté a na babku vycicané, a potom na posmech utlačených chce ten veľký glezg cez nešťastné mesto parádou mašírovať. A všetko toto robí pobožný starček s odobrením jemu kamarátskej božskej prozreteľnosti.

No, čo na to poviete?

V meste Berdove^[89] drží francúzsky národ svoj pergament^[90]. Tam sa budú radiť a či vadiť, či si majú prezidenta, kráľa a či cisára na krk obesiť. Ak si vyvolia cisára, bude nasledovať skoro republika, ak ale prezidenta, nuž bude onedlho nasledovať cisárstvo. To tak vo Francúzsku vždy býva, čo my druhí sprostáci zvykli sme obdivovať s ovisnutou gambou a pobožnou mysľou.

Nie ináč dialo sa i v susednom Španielsku. Tam vypísali konkurz na kráľovskú službu. Dlho sa nenašiel žiaden hýľ. Tak ako kedysi v Mexiku, čo dalo Viedenčanom príležitosť k nasledujúcemu vtipkovaniu: „Die Mexikaner mag si kaner, nur der Maksi mög si.“^[91] – Pruský princ z vysokého côlu sa síce chcel posadiť na španielsky trón, ale nemal potrebného papieru, čo tam chartou menujú. Tá pletka, že si pruský princ len sadnúť chcel na španielsky prestol, Bože, aká chatrná to vec, či si nevedel na dákeho kláta sadnúť! Dosť na tom, to dalo príčinu k ukrutnej prusko—francúzskej vojne a môjmu príchodu. Generál Prim hľadá kráľa, stene, volá: Ach, Deus meus! Vtom sa hlási Amadeus, rodom Talian, podľa remesla princ, na horký, ťažký úrad kráľovský. Povie dakto, že to nie horký, nie ťažký úrad, že to tam len šunky jesť, dobré víno piť, po slame sa válať, za peknými paniami žmurkať, na poľovačky chodiť, v pekných uniformách na koni sa nosiť atď. – Áno, akurátne, len by nie – figu! Veď ti tam zakúria Španielci, hm! Len si pomyslite, keď jeho najvernejšieho korteša, generála Prima, celkom zavidna neviditeľní siedmi mužovia viditeľnými siedmimi guľami zastrelili. Jeho žene, Primule vernej, poslal kráľ s povýšením na vojvodskú hodnosť poľutujúci list a frišného muža…

Ešte jedno, ľaľa! Lulu i s tatuškom, starým proviziantom^[92], dostanú z Hessen Kašlu obšit^[93], že pri pokoji s náramným apetítom veľa trovia. Majú sa vraj presídliť do Rakús, tuším do Viedne, kam majú prísť i maminka Evagenia. No bude tu riadu: v Hietzingu ohnivý kráľ hanoveránsky, Napoleon s čeľaďou, potom tí páni tam z Parmy, Piacenci a Kvastaly, čo sa kedysi tak chvastali, všetko sa to u nás mrví. Predtým takýto odkundesi do Anglicka lietavali, teraz od jedného času utiekajú sa pod kriela nášho orla.

Bol by som sa už pobral do tej mojej milej chalupy domov, ale čakám, kým slnko trochu cesty ohreje, lebo viem, že v mojej milenej vlasti, kde tiež máme ministerstvo komunikácie, máme cesty, kde vozy viac popod ako ponad zem chodia.

V Anglicku sa vraj hodinári všetkých európskych veľmocných vlád ku konferencii zišli. Tureckému sultánovi hodiny zastali, chcú ich napraviť, kľúčik má vari Rusko, a akýsi „pondus“^[94] je v otázke.

Do skorého môjho navrátenia majte sa zbohom!

Štefan Pinka, v. r.,

vyslúžený virkli kaprál.