ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Versaill dňa 5. novembra.

Stojíme okolo Paríža, miesime blato od dlhej chvíle, ktoré nám už až po uši vystupuje, a tak dobre, aspoň sa od hladu vyvrátiť nemôžeme. Hmla je taká hustá, že ju v nedostatku druhého pokrmu miesto lekváru na chlebe užívajú. Ináč sme už všetko vyjedli. Ja moje dereše šinglím kŕmim, to je ich šťastie, že sú na drevo navyknuté, kavarelisti ale zem lížu. – Medzitým sa Parížanom lepšie vodí ako nám, vídavam, že im v povetrí zavše všelijaké klenovské syrce, zavše ohromné kopernické tekvice doletujú. Je to na smiech. Vysotia taký syrec a či tekvicu – Nemci to balônom menujú – už ver' neznám akým diablom do vetra, a páni, múdri páni, a veľkí páni na nich visiac, nám ponad naše vlastné tekvice preletujú, a to ako! Na balône je pripravená žinka s hákom, ten hák si zapne od chrbta do pulidier, a hajde bombáľa sa v oblakoch ako pavúk, strela ho zabila! Bodaj by som skamenel, na to remeslo by som sa nedal! Na zemi, na pevnej zemi si nie istý, či nezdrochneš, voda nemá mechúr, to som tiež s hrúzou okúsil, keď nám zo všetkých strán fučalo, ale povetrie, bračekovci, povetrie je primäkké, ak ti tam lônik vyskočí, tam sa ani tej britvy lapať nemôžeš.

Pán Bismoriak sa raz prechodí po lógri, teplo mu je, zloží pikelhaubňu, utierajúc si pot z čela. A to viete, že má len tri vlasy na temene. Tu ti mu fľask voľačo mokré a vôni celkom odporné na plešinu! Zaškripí zubami, má ešte štyri – zmraští sa, pozrie hore, a tu mu letí ponad hlavu taká francúzska grólia in ekcelsis^[70] s voljakou popelnicou, či tej podobnou nádobou v rukách. Už ti, reku, posvietil s pomazaním. Rozhnevaný Bismoriak kázal z najhrubších diel za balónom strieľať, a frk! Odstrelili mu jedno krielo fraku. Bežíme pozrieť, čo je v ňom: kremeň, práchno, ocieľka, parcháč, kus prófuntu a karôtka. Z tejto sme sa dozvedeli, že majiteľ fraku bol sám pán francúzsky miništrant Gambatý, človek s hroznou papuľou a veľmi smelý.

Ale vám o tých balônoch ešte podivnej šie veci budem rozprávať. Prusom veľa chlapov, a to vyberaných, najviac oficierov tajomným spôsobom zmizlo. Nuž a kde sa podievajú? – Francúzi vám v balône kolesia upravo^[71] ako krahulec nad hlavami pruskej armády, vyhľadajú si obeť, aká sa im páči, potom spustia, kanis tvoja mater, udicu, viete ako u nás keď chlapi jelšovky lapajú, chmatnú chlapa za krógel, a šmyk chudáka prehodia do Paríža, kde ho trepotajúceho, ej a prisámjánu, môže trepotať v takej výsosti ako náš Ďumbier, potom chasníci z udice zosnímu. No nech mi teraz dakto povie, že už čertov nenavymýšľajú!

Mec padol! Akoby i nie, hlad je hrozný majster! Už dva dni predtým maršal Bazinský ostatný konský chvost v kapustnej polievke zjedol, no to maršal, osoba prvá, čože sa ostatným dostalo? Generálovi Kônroprdovi, ktorému guľa zadnú nohu odstrelila, našli v žalúdku dve podkovy, lenže nie makové, ale konské.

Kuripaldi, neberúc si to ani do päty, že mu už raz do nohy strelili, starý zurvalec, zoberúc vyše tridsaťtisíc šuhajov všetkých národností, znepokojuje Prusov, babrúc im ustavične v pozadí. Je Vám to, ako kedysi náš Jánošík býval, a narobil Nemcom už dosť omrzlosti.

Vychodia tlačené proroctvá, ako tej nebohej zelenej žaby. Sú to proroctvá o skutkoch už prešlých, s predbežným dátumom. Také proroctvá ta patria, kde ten náš slovenský žart: „Či bude, susedko, dnes pršať?“ – „Večer vám poviem!“

V Paríži máce. Napoleon I. v paláci invalidov odkopol náhrobník a vtisnúc trojrohý klobúk hlboko do očú, marš ku vnukovi Napoleonovi III. do heského Kašlu. Vykvákal ho za škundry náležité, vyšpintal ho, že je Napoleon III. z Napoleonovcov to, čo psiarka zo žinčice. Uderil potom víťaznou svojou cisárskou rukou Mac Mahonovi a Bazinskému po jednej – frčke. Pohliadnuc prísnym zrakom po francúzskych armádach, utrel si slzy, zapchal uši a vysloviac pekne po francúzsky „pfuj daibel!“^[72], ľahol si nazad do hrobu, ale nie ako prvej, hore bruchom, ale si ľahol dolu bruchom.

Ešte jedno. Mal som síce spočiatku v úmysle Vám toto len privátnou cestou oznámiť, ale keď generál Tír, predsedník uhorského snemu Šomšič, istý poľský šľachtic, a bohzná kto všetko, i len to hneď do novín vtrepali, že im Bismoriak, keď mu pri kýchnutí na zdravie vinšovali, vľúdnym spôsobom odvetil: „Ďakujem úctive, rovným spôsobom,“ – prečo by som ja tiež nemohol diškurz môj duplo maticko politický, aký som s pánom Bismoriakom viedol, verejne oznámiť. Ba urobím to otobôž, lebo viem, že sa to senzácie neminie.

Štípalo ma, to tu nič nového, vleziem do baraku vyglgnúť za sklenicu tej fľúdrovice s paprikou, tu vpáli dnu veľký pán, plné prsia hviezd a krížov, čo sa mu nepratalo na prsia, mal na chrbte až po samý pás. I ten vysúkne pohárik dancingeru, len tak cvenglo. Pozriem mu pod oči, kto bol? – Bismoriak. Urobím „hm!“ a kumpliment. On tiež tak. Pozrie na moje krpce, opasok, cedilo, klobúk a pýta sa ma, kto som, čo som? – Ten a to, poviem. Boli by ste videli, ako sa mu od radosti tvár roztiahla ako toskýnové nohavice. Čujte! Vzal mi ruku pod pazuchu a hajde, tiahol ma do parku na špacírku. „Ach, ach, ach, vraj Štefan Pinka, nono kennimus nos.“^[73] Ebatta, reku! Keby ma teraz lebo Tír, lebo Šomšič videli, tí by sa neminuli žltačky. Hm! Keď, reku, mudrci krajiny použiť vedia oportunitu, prečo by ja sprosták nie. A zakrátko sme už boli v najhlbšom politickom diškurze, už sme sa chlpili. Pýtam sa ho konečne, čo on myslí o nás a čo zamýšľa s nami. Vtom zastane, vŕce ľavou rukou cele diplomaticky v nose, pravú mi dúverne na plece položí: „Števo, ja som posiaľ s celou vašou vlasťou spokojný, menovite ale Slováci, ktorí nefutralitu tak prísne zadržali, moju úplnú uznalosť zasluhujú. Aby sa medzi vami a nami tým užšie politické priateľstvo utvorilo a utužilo, umienil som si štvoro diplomatických, okrem kapitulácie Mecu a Sedina, najväčšiu epochu robiacich aktov do života uviesť.

1. Zaviesť bryndzové halušky a borovičku pri dvore nádejného nemeckého cisárstva; následkom toho

2. založiť jeden konzulát borovičkový v Turci a bryndzový v Brezne;

3. udelia sa tým veľkodušným pánom, ktorí rany dobrou bryndzou hojiť tak ochotní boli – medálie pro piis meritis^[74] na parenici okolo krku;

4. zavedú sa pri telesnej garde prvom regimente miesto pikelhaubní – geletky. Pikelhaubne sa ale na znak vzájomnosti pošlú do Klenovca na fabrikáciu syrcov.“

Stisol mi ruku, že musí ísť kráľovi na duriaka sa zahrať, a stratil sa mi z očú.

Tak som, ďaka buď „prozreteľnosti“, národe môj, i tebe pred svetom poslúžil! – Zbohom!

Váš

Štefan Pinka, v. r.

vyslúžený virkli kaprál.