Mladosť z očistca

^[1]

Bol som zlý a skazený už ako dieťa. Pre toto vzrušené a pohnuté detstvo som nešťastníkom dodnes. Neviem mať rád ľudí a neviem sa hnevať. Ako dieťa — mal som rád tuláctvo a bitkárstvo. Tých epizód! Napríklad s dievčatkom od susedov som sa raz pasoval. Aké pasovanie! Bola to chvíľa zúfalej zmyselnosti, opitej pomätenosti a vášne. Ó, vznešená neresť! Býval som nespratný a pohŕdavý. Na ulici som viac ráz nocoval pod drevami a klial som. Mal som nervy? V noci som býval zasnený do čohosi, čomu som nevedel prísť na formu. Čosi čierne a biele, modré i červené. Čosi ako búrky, nebá a peklá. Boli to dravé a prudké záchvaty kŕčov, keď som ešte nepoznal iné úľavy, ako som ich nachádzal v nesúvislých zlomkovitých výkrikoch. Nevedel som nájsť nejaký výraz, chcel som prchať a utekať. V týchto výtržnostiach mával som zvláštne videnia, ktorých som sa neskôr začal báť. Vtedy som objavil v sebe to, čo už dnes mám zistené, že som básnik. Som teda bláznom a pochábeľom, hlupákom a heretikom, žijem z milosti najsvätejšieho pomätenia a nedbám o všetko na svete. Som blázon — myslieval som si, že som sa s iným bláznami nekamarátil… Reč som vedel, bola to asi reč, ktorou sa dorozumievala moja predvčerajšia bolesť s bolesťou včerajšou, reč, ktorou oslovovala moja vlaňajšia láska moje predvlaňajšie lásky. Chcel som žiť pri oných brehoch Nevysloviteľna, kde sa narodila krása, keď my sme prišli k nej už so zamknutými ústami. Prvá báseň, na ktorú sa z detstva pamätám, mala úzke štíhle slohy a pripadala mi ako krásne línie ženy, ktorá je „šlank“.