ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je v každom živote jeden veľký sen. Veľký a nezadržateľný. Tu je kľúč od tajomstva, ako vynájsť čaro. Neprezraditeľný je príchod sna, čaro života je v tom, že sa nezverujeme hocijako profánne so svojím snom. Sníval som svoje malé a malicherné sny, hľadal som v rôznych škálach omamné drogy všetkých svojich snov, kým som nepoznal Teba, prekrásna Ria Valé. Milujem Ťa! Keby si v tejto minúte videla do mojej rozochvenej duše, keby si mohla pochopiť, koľko jemnosti a zúfalstva cítim v sebe, vedela by si, ako je vykúpená moja bolestná a veľká láska. Vedela by si, čo je v tom zázračné: mať jeden sen! Vali!… Vali!… Nespočetne mnohokrát som vzlykal a dralo sa mi na ústa toto meno v úzkostlivosti a v toľkých nepokojoch. Vali! Vali! To bolo, čo vedeli moje pery ešte vysloviť, a ostatok — ako mraky čierny svet — obklopovala ma tma. Nemohol som nikdy tušiť, koľko je v poznaní takej lásky mdlôb, koľko zajakávaní a nevýslovnosti!

Uprostred všetkého, čo v láske zažil som a zažívam, pripadám si, akoby som prišiel na svet po strašných pohromách. Ach, tu je len jediná cesta, cesta myšlienky, túžby a sna, cesta k Tebe — drahá moja. V Tebe je viac krásy, ako ju môže pojať do seba tvor ktorýkoľvek a akýkoľvek, a ja nepochybujem, že si Ty prvá a sama. No čo by som aké najkrajšie podobenstvá uviedol, je to všetko smutné, je to všetko také smutné, keď niet k Tebe cesty skutočnej.

Milá Vali, dovoľ, aby som Ti dal lekciu z lásky. Cítila si už prudkosť a bolesť záchvatu, ktorá skoro ide zadusiť, keď lomcuje láska? Vedela si, že pri všetkej úžasnej sile, ktorú treba vyvinúť, aby sme zniesli údery, ktorými nás vlastné srdce bije, rodí sa nová láska? A že pre túto lásku zas treba sily? Akokoľvek nás vybičuje pocit jednej lásky, hneď opäť šturmujeme nový a nový vrchol tej istej lásky. Ja trpím pre túto lásku. Ktorý mytológ vynašiel tantalovské muky, nech sa vráti do doby jedného mnícha a nech vynájde nové meno pre muky jeho lásky. Prečo tie muky? Pre nedosiahnuteľnosť Teba samej. Nie, nikdy Ťa neprehĺbim, Ty bohatá, nikdy Ťa nevyčerpám, Ty nevyspytateľná. Prirovnať Ťa mám k poliam neba, na ktorých sa krčí luna, aby bola záhadnejšia? Alebo povedz sama, si rosou v tráve, aby Ťa mohlo vypiť len samo slnko? Alebo si víla, ktorú nepresvieti slnko, lebo mu navždy uniká? Ja nehreším láskou, lebo mám čisté oči, a Ty si stále čistá. Si hlboká ako obloha, čo nemá konca, preto pojme do seba nekonečný zástup oblakov, preto je jej priestor nedozerný. Máš lásky viac, než jej môže žiadať Boh. Hoci mne nikdy nešlo o ženy, lebo som si chcel slobodu zachovať, no opravím sa, ak som niekedy ináč mienil, a poviem Ti, že v tomto prípade si to Ty sama, ktorá zmnožuješ moju slobodu, a to svojou nebývalo veľkou nádherou a krásou. Teda keby som bol našiel Tvoju krásu hoci v kvetine, tú by som potom bol zúrivo miloval, lebo to obsahuje nekonečné rozpätie ducha. Krásu som hľadal, a Ty si tvor Boží, a to mi viac vyhovuje ako krása pod ktoroukoľvek škvrnou, lebo Ty si krásou príbuzná k Bohu, si nesmrteľná v kráse svojho ducha, to musím obdivovať. Milovať človeka, nazdávam sa, nie je hriech; milovať človeka, nech je v ňom sústredené toľko dokonalosti ako v Tebe, dievča, to je cnosť, a takú lásku žiada od nás Boh. Verím, že si svätica! Dlho sa modlievam zo žalmu: „… mirabilis Deus in sanctis suis…“ Môžem proti tomu bojovať, keď mám od Boha viac, než iní majú, dar rozoznávať a vychutnávať veľké stvoriteľské dielo? Lebo v Tebe sa ukázal Boh majstrom pri robote. Ja som opustený, nevidím Ťa; ako by som mohol hrešiť láskou? Ani matka moja nehrešila láskou, keď ma nemala viac rada ako svoju krv, ja som teda nemal matky, a Ty až budeš matkou, spomeň si nad svojím dieťaťom pri jeho kolíske, že som ja raz nevedel nič o matke, keď som ju ešte mal. Spomeň si, drahá, že som bol vždy bez lásky a že takým deťom potom už nevyšli žiadne hviezdy v ústrety. Mám teda Teba, ale akou si mi smutnou hviezdou na čiernej oblohe! Píšem to Tebe, moja milá, že som tak hrozne s Tebou spätý a ešte hroznejšie od Teba opustený. Pozerala si už niekedy vtáky? Akoby im bolo zle u nás, vždy letia preč od nás. Akoby im bolo nás ľúto, veľmi ľúto, že medzi človekom a človekom sú večné vzdialenosti, preto radšej sú vždy na odchode, a nemajú pre nás slova, sú nemé a nevedia nám nič povedať. Lebo i keď je im nás ľúto, ich to nebolí. Vidíš moju lásku? Ty si ďaleko, vidíš ju v oblakoch, vidíš ju na krídlach vtákov, ona je taká veľká, ako je večná púť vtáctva, ona je však nemá a len sa chveje a je ustavične v pohybe, lebo je vysoko na nebi a nemá čo povedať, lebo je sama láskou. Toto o Tebe nepíšem len pre samé pekné slová, ale vyznávam sa z toho, že Ťa vždy a všade hľadám na nebi, o ktorom mám dojem, že sa večne sťahuje tam, kde Ty bývaš. Bývam smutný. Ako tu pokorene stojím a bezmocne hľadím na nebo, a nemám možnosť zmocniť sa niektorej dúhy, lebo tie nebeské mosty sú dávno mojou tajnou láskou. Ale Teba viac milujem. Viac ako oblaky, ktoré sa predsa len k Tebe ženú, viac si mi drahá ako vtáky na nebi, ktoré iste pijú Tvoj zasnený zrak, keď Ťa konečne dobehnú, a potom zhlboka oddychujú. Vtedy stačím dlho myslieť na Teba, drahá, vtedy som akoby vytrhnutý načas zo všetkého, na čo krvácam. Stačím byť dlho pri Tebe, i keď je strašne rozorvaná doba, v ktorej žijeme a ktorej život je takou nepretržitou búrkou ako i život môj. Tento úsek našich dejín vyrovná sa rozháranosti mojej duše, ktorá je neprestajne trvanlivá. Hocikde som mohol byť v nebezpečenstve, hocikde som mohol hynúť a rozpadať sa, stačil som vždy hynúť láskou k Tebe a hynul som inými láskami, len nemohol som zahynúť pre to nebezpečie diaľky, ktoré ma od Teba delí a nedovolí mi, aby som nie cudzím, ale Tebe pri nohách skrúcal svoje útrapy, a tak som hynul a zvíjal sa v kŕčoch pri pohľade na oblaky, ktoré Ťa už zajtra uvidia. Prečo sú dlhé dni a dlhé noci? Ó, ako dlho vychádza slnko! Som márnotratník, lebo som vraj šiel do neba. Hovorím Ti, potrebujem Tvoju čistotu na zemi. Tak potrebujem Tvoje čisté srdce ako modlitbu, ako poéziu. Tak potrebujem lásku ako Tvoju nekonečnosť v jednej básni, len otázka je, či som Ťa dosť miloval, či som vedel dosť básnicky povedať Tvoju báseň, lebo inak by sme boli ostali v próze, a o to mi nešlo. Išlo mi o iný životný zisk: vidieť svoju veľkú vidinu, vtelenú do Teba, ktorá sa stávaš básňou. A to mi ostalo. To, čo je v živote takého väzňa, ako som ja, je i tak málo krásne. Ale to, čo je krásne v živote väzňa, ktorý sa odvážil milovať život, je už len jedna jediná vidina jeho lásky.

Vyčkávam Ťa vo svojich dňoch a vždy si peknejšia, o každý deň si viac krásna, a túžim, ako vie len choré srdce túžiť. Toto srdce je ako oblaky, oslovené básnikom Lermontovom: „Naveky studené, naveky slobodné, niet pre vás otčiny, vyhnanstva pre vás niet.“ Aký paradox: večne spaľované túžbou a „naveky studené“, lebo ozaj naveky nie Tvoje, moja prekrásna. Bol už niekedy Tvoj sen Tvojím? Myslím, že ani vtedy, keď bol najteplejší, lebo si musela z neho precitnúť, a už bol hrozne chladný. Niekedy ľadový. Sny, ako aj oblaky: bez otčiny, ale aj bez vyhnanstva. Keď Ti teda dávam lekciu z lásky, prijmi moje nešťastie, pre ktoré nikdy nebudeš mojou ženou. Je to tak dobre. Láska je len raz šťastná. Zo všetkej lásky Ti ostane len ten moment, v ktorom len raz bola láska krásna. Možnože by sme navykli na seba, a toho sa štítim. Budeš sama. Budeš zas sama, keď Ťa mám rád? Ach, nie, nebudeš nikdy sama, keď Pán Boh má rád svojich chudobných a Teba, ktorá nič nemáš okrem toho, že si prekrásna a že máš kniežaciu krv. A čo ja? I to mi stačí, keď som len prach na nohách Tvojich.

Všetky dievčatá, čo ich je, všetky som vychutnával. Hľadal som, dychtivo som hľadal aspoň jedno krásne dievča, aspoň jedno podobné Tebe, Tvojho dvojníka som hľadal a chcel som sa tak omámiť, ale tým viac mi bola každá cudzia, a tým viac nežnej lásky som pociťoval k Tebe, moja prekrásna a presladká! Lebo už druhej za Tebou niet. Nebude naveky! Tomu si Ty na vine, lebo ma máš veľmi rada, až ma týraš, veď to všetko cítim každý deň. Prečo si taká neúprosná v láske? Na krok ma od seba nepustíš, ó, neslýchane silná! Od chvíle (a na tú chvíľu sa už zabudnúť nedá), keď si prvý raz predstúpila predo mňa, keď som mal oči sklopené, od chvíle, keď som Ťa nesmel ešte vidieť, Ty sa pamätáš, stalo sa čosi hrozné v duši mojej, začal som byť smutný. Keď som už oči nemal sklopené a keď som Ťa uvidel, zmenil sa smútok môj na bolesť, takú ničivú, rozrývanú bolesť. A dnes, keď som sám jedna priepasť, aby som sa prepadal do seba hlbšie a hlbšie, už viem, že musím hynúť len v sebe samom, zakliaty do skameneniny, ktorou som vo svojom vnútri, napríklad vo svojom zraku a vo svojom dychu. Och, neprestajné trvanie smrti! Ó, neúprosná Golgota! Ako si to napísala vo svojej sladkej knižke Muškát (hoci tie básne sú bolestne snivé, mňa s nimi nedohoníš), povedz, videla si do mojej duše, keď si toto napísala: „Až pôjdeš hľadať krásu zas, bolesť ťa bude zvierať…“? Vidíš, vždy hľadám Tvoju krásu, vždy ma zviera bolesť. Zas a znova a zas a znova hľadám krásu Tvoju, lebo cesty k nej sú vždy ďaleko, vždy je to len hmla v mojich očiach, lebo nazdávam sa, že som najväčší smrteľník, ktorý čoraz viac svetla stratí z očú, keď ide do výšok, jemu neprístupných. Ty vravíš, že si mne rovná, a ja som Tebe rovný. A Ty nevieš, že krása už v tom momente nie je krásou, keď sa stala podmaniteľnou? Čo potom po dobyvačnosti, keď si ľahko preniknuteľná? Nekaz mi ilúzie, nehovor, že si taká ako druhé. Môj svet v Tebe je už nie viac Tvoj, ale výhradne môj. Ty si sa ustrojila do svojej krásy azda mimo svojej vôle, ale ja som prišiel práve vtedy, keď si takto bola ustrojená pre mňa. Zlákala si ma do svojich záhrad, že máš v nich kvety, a na tie kvety som ja položil veľmi ťažký zrak. Nevedela si to, pravda. Nevedela si, že už tie kvety ja dýcham a budem k nim chodiť, aby nevädli. Och, ako je nesmierne blízko k Tvojim kvetom, ale, ó, ako hrozne ďaleko by bolo prísť k nim a dotknúť sa ich. Ty to nevieš. Preto by bola krása vždy ďaleko, keby sme ju chceli mať celú. A to je, čo ma fascinuje! Pociťujem až fyzickú bolesť, keď vydám námahu prekonať všetky diaľky a zmocňujem sa priestoru, ktorý je pre Tvoje kvety. Viem tak milovať, že nedostanem nič, Teba nie, Tvojich bozkov pramálo, Tvojich objatí len toľko, ako keď sa dotýkam vĺn oblačných a prachu Tvojich kvetov, ale tým viac ma bičuješ, že si nezmeniteľná. Vie niekto tak prosiť ako ja? Ležím, som nemocný, prosím, príď ma navštíviť. Vie tak niekto trpieť ako ja? Bolesť mám, nepriblíž sa ku mne, lebo budeš aj Ty trpieť. Vie niekto tak zomierať ako ja? Zomieram, nechaj ma stokrát zomrieť, lebo chcem sto smrtí. Nuž, nezabúdaj, drahá, ako sa mi sto ráz opakuje život v Tebe, sto ráz choriem, sto ráz trpím a sto ráz zomieram. Prečo? Lebo si taká krásna a Tvoju krásu nevyváži sto chorôb a utrpení a smrtí. Pre veľké veci ľudia chorobne trpeli, a ak je na svete pre veľké veci protihodnota, tak je to bolesť. Ale ja Ťa vo svojej úžasnej bolesti bozkávam, ja, mŕtvy, za Tebou chodím. Vždy ma privítaj, neodmlčuj sa mi, skrývaj sa hoci do zamatu Polárky, ale sa mi ozvi, keď som blízko, daj ústa svoje, daj. Tak! Dlho, dlho mi ich dávaj, ešte viac otvor pery, zasekni sa do mňa, keď dlho budem opitý ležať pri Tvojich konváliách, zasaď mi smrteľnú ranu, nakaz ma krvou Tamary, naočkuj do mňa viac horúčky a hriechu, poškvrň ma, lebo ak si svätá, aj tak sa nepoškvrním. Ale od úst sa mi neodtŕhaj, od pŕs ma nedaj dračiciam, lebo by som hynul sám viac ako všetci zatratenci! Nehovor mi: Rudko, aj tak mi pravé meno nevieš, nehovor mi radšej nijako, ja sa volám v tejto chvíli Tvoj. V tejto hodine svojho mučivého očistca, keď som sa Ti odovzdal ako dosiaľ žiadnej, nehľaď mi do očú, nemám teraz oči, a keby si ma videla, povedala by si: to nie si Ty. Nechytaj sa môjho tela, lebo páli! Máš iba moje ústa a tie môžeš spustošiť, máš moje bozky, šialené, pekelné, tie sú pre Teba, a máš ústa, rozkmáš ich na mne, rozkmáš moje ústa až do krvavej krvi navždy!