Zlatý fond > Diela > Mladosť z očistca


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Mladosť z očistca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Katarína Diková Strýčková, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 188 čitateľov

Svetová vojna

Vojna! — to sme my chlapci mali radi. Naši dedovia hovorili mnoho o roku 1848, o okupácii Bosny, radi sme pozerali obrázky z rusko-japonskej vojny, hrávali sme sa sami na vojakov, bitky sme viedli, a táto svetová vojna len vzrušovala našu vojenskú krv. Nevedelo ma nijako dojať to, že ženy plakali za mužmi, deti za otcami, mal som rád len tú tvrdosť chlapov, že bez strachu a s istou hrdosťou odchádzali do vojny. Pamätám, stál tam na námestí medzi ostatnými náš sused, kotliar, ktorý oduševnene kričal: „Na Srbov!“, keď sa dav pohýnal na stanicu. Ako mi bolo ľúto, že nemôžem ísť aj ja! My sme držali s našimi, s Rakúsko-Uhorskom, o nejakom slovenskom národe som nemal ani tušenia, že jestvuje. Maďari nás vedeli presvedčivejšie vychovávať pre Maďarsko, ako Česi pre Československo. Horeli sme vlasteneckým ohňom za každé víťazstvo našich vojsk. Radovali sme sa z každého úspechu našich. Vojna bola pre nás zaujímavosťou, snívali sme všetci o samých hrdinstvách, a keď sme videli prvého vojaka v uniforme, všetci sme chodili za ním po meste. Tie modré vojenské šaty boli nám ako modrý blankyt neba, od ktorého sme oči neodtrhli, keď sme pozerali za vtákmi. Od nášho vojaka sme neodchádzali a s posvätnou bázňou sme počúvali na každé jeho slovo. Prišiel neskôr aj jeden ruský zajatec k nám, sprvoti sme ho s nedôverou a s nepriateľským pocitom sledovali, ale čoskoro sme sa skamarátili, lebo on nás nechcel postrieľať a bol milý k nám. Talianov sme nemali radi. Svetová vojna zdala sa nám hračkou, bolelo nás, že sme sa nemohli tam ísť zahrať na vojakov, kde sa kúrili oblaky od šrapnelov, kde husári pyšní a kanonieri svalnatí Rusov zaháňali, chceli sme čím prv byť veľkými a puška — to bol náš sen. Môj otec tiež narukoval roku 1917, ale najprv sa oženil, aby nás troje detí navždy pochoval do neláskavého náručia macochy. O tomto presmutnom úseku svojho detstva radšej ani riadka nenapíšem. Hovoril, že sa žení kvôli nám, aby nás mal kto opatrovať, keď bude na vojne, no mohol nás naozaj skorej krkavčím spôsobom zahodiť a opustiť, mohol nás vyhnať do hôr alebo zanechať napospas osudu, ako priviesť nám do domu macochu. Svetová vojna vtedy prestala byť našou skvelou ilúziou, keď sme pocítili na svojej koži jej krutosť. Bol som síce rád, že môj otecko je vojak, ale vždy som o ňom myslel ako o slávnom hrdinovi, ale ostal som vzdorovitý a zaťatý ku všetkému, čo mi otca pripomínalo — vojna sa skončila, otec prišiel domov, naši vojnu prehrali, Česi dochádzali, ja som už nechcel ani doma byť. Rabovačky sa mi hnusili, nadutosť a nedisciplinovanosť vojakov, čo došli z frontu, mi rozptýlili všetky krásne sny o hrdinoch a víťazoch našej vlasti. Svetová vojna ma veľmi utvrdzovala v zatrpknutosti k ľuďom.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.