ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prečo som opustený? Neviem sa modliť. Tak veľmi trpím a som malý, vždy menší, hoci cítim, že mám čisté srdce a ešte čistejšie svedomie, na ktoré sa nikdy nežalujem. Prečo som utýraný? Nanič, nanič je celý život ľudský, keď musím tu byť zavretý a nesmiem ani kliať. Nepochopený nikým, bez pomoci ľudí pretĺkam sa unavene po svete, ani nemám čo robiť, ale ani neviem nič robiť. Hnusný som sebe i svetu po celú noc.

Bože, Ježišu zmučený a stýraný! Ja, hriešny mních, rozprávam s Tebou. Ja, horší sluha Tvoj, oslovujem Ťa a, kliatbou stihnutý speváčik Tvoj, čakám na vypočutie. Mal by som byť Tvojím lepším sluhom, ako som spevákom, ale ako môžem byť ja poslom radosti na svete? Kňaza nesmú zabiť údery, nesmie ho srdce bolieť a nesmie sa túlať. Mal by som sa mnoho modliť, Kriste, ani to neviem. Pomôž mi milovať, a keď mám byť tvrdošijný, stoj pri mne ešte tvrdošijnejšie, a keď mi tečie krv, nech tečie viac, rozrývaj moje rany. Ty veľmi cítiš, aká je moja krv, keď priložím k Tebe svoje líce, z ktorého prúdi horúčka. Ja hľadám, Kriste, krvou podliate Tvoje zraky, otvor ich raz, tu uvidíš polomŕtveho. Nepreklínam nič. Neobviňujem, nevolám kliatbu. Keď som veľa trpel, ticho som bol, lebo verím v Boha. Pre túto vieru som vedel prijímať svoje utrpenie, i keď to mnohí menovali slabošstvom. Veril som a cestou k Tebe, Bože, len lásku a modlitbu som mal na oboch svojich perách. Málo bolo slov v mojej modlitbe, ale lepšie som sa modlil vtedy, keď som sa nerúhal Tvojim rukám, že ma nepohladili. Prijal som všetko, a keď som bol slabý, padal som smutne, ale smutne mi bolo, aj keď som vstával. Zhrešil som? Odpustil si mi na nebi, keď mi neodpustili na zemi. Hľa, človek nevie aj sto ráz odpustiť, a modlieva sa: „… verím v hriechov odpustenie…“ Ale Ty, dokrvavený Kriste, si na prvý raz odpustil. Ľudský súd nám nebol krutý. Nemám už naozaj nijakovský vzťah na akékoľvek ľudské zavolanie a z duše nemám rád ľudské zlorečenie. A ľudí už nemám o čo prosiť. Statočne som sa povzbudzoval myšlienkou, že sa vyhnem všetkým ľuďom, ale kam pôjdem, Bože môj, kam? Nie! Ešte sa budeme stretať, kapitán lodný! A keď sa zídeme, budeme hľadať Boha, ktorého som poznal za veľmi smutných okolností, totiž, že tiež je ľuďmi opustený a súdený. Ty, Kriste, Mocnár Pomsty a Mocnár Zmilovania, vieš, kde som, a vieš, že nie som spupný. Nedbám na taký výrok smrti, ako je umrieť pre lásku. Milujem Ťa, Ježišu Kriste, ale len pre svoju lásku k Tebe môžem zahynúť bez rúhania. Lebo Ty už neuvidíš hriechy moje a slabosti svoje Ti nepredložím.

Koho môže viac bolieť výkrik, ako toho, kto ním nevyslovil všetku bolesť? Zlenivel som? Nedávam mnoho bolesti, nech sa kvasí na samom dne duše mojej, keď ju cítim tým viac, čím viac by som ju ukazoval svetu? Ponevieram sa v tejto prekliatej hore s napnutím všetkého zraku, čoho mám v sebe, hľadám kúsok zo svojej podoby v ríši týchto tieňov, hľadám vlastným telom svoj tieň a zmietam sa v pobúrení pred každou jasnou oblohou, ktorá mi ho znova a znova predlžuje.

Bojujem o kúsok chvíle, chcem mať jej desatinu, desatinu lásky, výhry, šťastia, príbytku, domova a pôdy. Nie, nechcem nič viac ako to, čo je vybojované úsilím všetkej ľudskosti, chcem teda na chvíľu žiť! Akou hroznou bolesťou som už zaplatil za tieto pokusy, ako veľmi som sa ničil, a svoju nirvánu stokrát zopakoval, keď som aspoň v zlomku jednej chvíle chcel cítiť, že žijem. Rozumejte mi, rozumejte: žijem! Zatváram smutnú knihu, v ktorej som to nikdy nečítal. Bože, Ty si ma počul!