ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mnoho rôznych úvah, ale cudzích, sa mi cestou vynorilo; hádali sa ľudia, či správne robím, čo robím, či nie. Odpoveďou na to môže byť iba moja poézia. Ostatne, prečo by básnik nemohol raz robiť niečo mimo ľudí? Prečo by chovanie sa jeho poézie nemohlo byť svojské? Schovaj sa, milý Paul Valéry, so svojou „slávnosťou intelektu“, na slávnosť sa zhluknú ľudia, dav zvedavý, aj trhani neoblečení slávnostne, ale poézia je svadobná cesta, na ktorú sa po sobáši vydali Animus a Anima a na ktorej sa intímne ihrajú a spíjajú vzrušeniami, lebo to je veľmi dôležité: potrebujeme čaro, trikrát čaro! Nie ono brémondovské nevysloviteľno v poézii privádza básnický efekt, ale práve to vyslovené čaro, dopovedané znaky robia poéziu poéziou. Krása slova je účinná, keď slovo vibruje nie tým, čo nevidím na ňom, ale tým, čo vidím. Prestaňte, pán abbé Brémond, so svojou abstraktnosťou! Do najsubtílnejších vecí, ako je napríklad poézia, náboženstvo a iné, prinášate samé nezmysly, čím tieto veci ľuďom iba odďaľujete. Napr. mystika je život, to jest mystika je v človeku, a nie mimo neho, askéza tiež — a jednako tieto veci sa mnoho ráz servírujú ako nirvána, inokedy ako zázračnosti, ako mágia, rozprávky, čím ľudia sa odpudzujú od pravej podstaty náboženstva, ktorej dal Kristus výraz slovami: Kráľovstvo Božie je vo vás. Vy ste, človek je centrom toho, čo hľadá okolo seba. Nenachádzate, lebo je to v ňom samom. Aj poézia vyjadruje a chce iba to, čo je v nej samej. Nesnívajme o básňach, ktoré nie sú napísané, o „najkrajších nenapísaných básňach“, lebo vtedy sme bez básní a darmo hľadáme poéziu. Môj pekný chlapče Rimbaud, mohol by si skorigovať svoju skromnú mienku o „ľudskej reči pohanskej“, lebo i tá reč je preto pekná, že je ľudská, a len zatiaľ môže byť vyjadrovacím básnickým prostriedkom, zakiaľ je rečou ľudskou, a práve, že je rečou materinskou — nás pohanov. Hovorím: pohanov, pretože sme veľkí len tým, že sme ľudia. Krása poézie nebude podľa Bretona „kŕčovitá“, lebo čo evokuje v nás kŕče, privádza nás do stavu akéhosi stŕpnutia, do stavu neprirodzeného. Kto má kŕče, nemôže byť disponovaný normálne vnímať krásu, ale vníma ju len pod tlakom záchvatovosti. Ja hovorím: buď bude krása výbušná, alebo vôbec nebude. Poviete, že čo je výbušné, ľaká a straší človeka. Ale krása, špeciálne krása poézie, má mať tie vlastnosti, že keď ju objavujeme, jej mohutnosť a sila má tak prekvapiť, že sa zľakneme pred jej veľkosťou, a máme strach, že sme nepripravení a nečistí pri jej príchode. To, pravda, je len dojem krásy. Krása potom nás preniká a vždy je eruptívnou, výbušnou, lebo nás núti tvoriť. Poézia je a ostane vecou vkusu. Zle si myslí básnik, že chce pre niekoho písať. Básnik môže písať iba rečou svojich úst. Reč básnikových úst nepodarí sa preniesť do úst nebásnika, ako nemožno ani básnické videnia preniesť do cudzích zrakov. Tu možno iba tušiť básnikove dispozície, tu možno len ísť v jeho stopách, a nikdy nie jeho krokmi. Prispôsobujte sa básnikovi, učte sa od neho, vžite sa do básne, ale básnikom ešte vždy nie ste, môžete báseň a básnika vychutnávať podľa svojho vkusu, môžete hovoriť za básnikom, nikdy však nie ste s básnikom.

[…] Toto dievča sa menovalo Vali a neblúznil som, keď som vtedy, čo ma naposledy zmučila, odchádzal od nej krajne vzrušený. Bolo by zaujímavé nespomenúť jej obdiv, ktorým sledovala zápornosť mojej osobnosti. Spomínam si na to, lebo som jej pripadal príliš nepríčetne. To si pamätala. Ale mňa ešte nepremohla žena. Jej úloha bola jednoduchá: vydať sa. Nemám úmyslu vytvoriť zo svojho života napínavý román. Pre duše výtržnícke by to bola skvelá pochúťka, aby dej románu vyvrcholil nejakým mojím bláznovstvom, zápletka by sa vždy našla, ale ja som sa nikdy neodhodlal na takúto skúšku.

Mohol by som sa ľahko mýliť, keby som sa dal strhnúť jej listom. Jej list bol miniatúrou románu, písala ho tiež zrejme vzrušená. No jej pavúčie siete som hneď nezdolal, verte mi, má za nimi veľmi vymodelované oči. Mal som za ňou odcestovať do Bratislavy, ale ona mi poslala v liste náčrtok mapy Ondrejského cintorína z Bratislavy, podľa čoho mám najbližšie odísť do Bratislavy a pozrieť si z plánu mapky nejakú sochu neúhľadného kameňa so ženou, držiacou na hrudi hlavu muža, lebo Vali sa k nej stále vracala. Dodatočne sa mala dozvedieť, že je to socha samovrahov. Skutočne ma to veľmi málo zaujíma, mňa roztržitého a rozleteného po šírom svete, ale mám dojem, že Vali s listom dlho váhala. Predstavte si dievča, o ktoré ja mám iný záujem, ktoré sa chce vydať a má sa mi s tým ceremoniálne zveriť. Predstavte si básnika, bohéma trocha unaveného, ktorý nemal, ani nehľadal, lásku — ako ťarchu, predstavte si proste mňa, a nehovorte mi, žeby som celkom spokojne mal prijať takýto list od slečny Vali. (Nejaká Radoslava mi raz napísala, že naveky pohŕda mojimi sympatiami a vraj také zábavy by som si nemal dovoľovať, lebo som umelec, a ona že sa dala oslepiť len mojím leskom a mojimi rečami. Prostučké dievčatko. Nenaviedla ma k popudlivosti ani tak, keď mi napísala, že už sa zamilovala do jedného študenta, a ja som ju nechcel viac zarmútiť, lebo to dievča malo naozaj melancholické sklony.) Tieto listy sú úmyselne takto písané.

Tak som sa nerozhodol nijako. Ani že odcestujem, ani že neodcestujem. Naozaj som veľmi nedbalý vo svojom počínaní. Nedávno som podvedomky odmietol návštevu priateľky, ktorá prišla za mnou z dlhšej cesty a chcela akiste mať so mnou hodne učený rozhovor o ďalekozrakosti poézie. To som urobil. Konečne som uznal, že by som ťažko vedel zaujať stanovisko k hocijakému problému v situácii pre mňa takej chúlostivej a kritickej, ktorú vyvolala vo mne Vali. V liste tak samozrejmom, že ho nemožno ináč odhaľovať, ako len z tej subjektívnej stránky Valinho sobáša, našiel som priloženú báseň bengálskeho Rabíndranátha Thákura, ktorá sa začína slovami: „Povedz mi, milý môj, tie sladké slová, čo si spieval.“ Ak som dobre postrehol, je to báseň, ktorá vrhá žiaru do života Valinho, ktorá vyvoláva aj u mňa náladu, aby som nezabudol skutočnosť, že sme sa v ovzduší tej básne stretávali pri Dunaji v Bratislave.

Medzitým, čo som na tento Valikin list stále intenzívnejšie myslel, sčista-jasna ako obrázok z filmu došiel ku mne priateľ Nelko, ktorého som práve nečakal, v súvise s listom Valikiným a ktorý mlčal dosť dlho ako vojak na vojne. Začal veľmi podráždene hovoriť:

„Priateľ môj, život, spektrálne zachytený, sa mi rozbil. Myslel som, že nájdem svoj domov, myslel som na Nadju…“

„Prosím ťa, neskresľuj situáciu, odkiaľ prichádzaš?“

„Zo zámku, ktorý sa rozpadol v prach,“ hovoril zrejme pohnute. Za chvíľu hľadel meravo raz na mňa, raz pred seba, a robil naozaj dojem nešťastníka. Hneď na to vyhŕkol tou samou podráždenosťou, ako keď začal: „Priateľ môj, daj mi jedno slovo!“

„Si ponorený do svojho zdrvenia, ale povedz, aké slovo chceš odo mňa?“

„Pravé ľudské slovo. Som uštvaný a trafený strelou času, prešiel som rovník, prebrodil more, pochodil severské fjordy, hľadám ozvenu seba samého, hľadám lásku a ženu, ktorej by som raz navždy patril.“

„Nesadneš si u mňa?“

„Nie.“

„Nezaujíma ťa novota?“

„Nie.“

„Novota o Valine?“

„Nie.“

„Nechceš čuť z úst Valiných ľudské slovo?“

„Chcem ľudské slovo,“ kričal Nelko ako v zmätku a hľadiac na jeho krvavé oči, mal som myšlienku o človeku pološialenom.

„Poviem ti ľudské slovo.“

„Rýchle!“

„Sobáš.“

„Sobáš… Vali…“ vytrhlo sa z hrdla Nelkovho to slovo. Ešte raz si ho preslabikoval a potom prepukol v smiech, alebo v delírium, už neviem — a zmizol. Nebolo ho viac.

Poznamenávam, Nelko bol najkrajší chlapec z Hlohovca, ale bol to bohém a beženec. On sám bol zasvätený do známosti s Valikou, mal ma veľmi rád, zriedkavá vec, prilipol ku mne. O bolesti svoje sa delil so mnou, vedel mnoho ráz vydržať pri mne a vernosťou psa mi bol oddaný. Nebola by ma veľmi dojala príhoda s Nelkom, keby som nežil v atmosfére Valinho rozhodnutia: vydať sa. Teraz sa mu podarilo vybičovať ma do krajnosti, lebo moja obrazotvornosť sa stupňovala výhradne už iba okolo sobáša. Ešte raz som siahol po liste Valikinom a čítal som z neho nemenej vzrušene: „Minulý týždeň kúpila som si André Mauroisa Le Cercle de famille. V sobotu večer som tú knihu čítala. Zvláštna vec, že dojmy, ktoré ostali v podvedomí, niekedy jasne vystúpia v sne. Obsah knihy sa splietol s tvojou osobou azda preto, lebo chcem ti tú knihu dať. V nedeľu ráno okolo šiestej som sa vzbudila a opäť zadriemala nie náhodou. Videla som nábrežie Dunaja, išiel si tam vo vojenských šatách a viedol si za rúčku krásne dievčatko. Potom si ho vysadil na zábradlie, odhrnul z čela čierne kučery, podíval si sa do jeho tmavých očiek a povedal: Deniska, ty musíš byť taký čertík ako tvoj otecko. Závidela som vám dvom tú radosť zo života. Viac neviem. Zmotalo sa všetko.“

*

Neviem, ako som sa dostal na rázcestie: správne, alebo nesprávne? Je to doista vec viac Valinina ako moja. Po vášni netúžim, skôr po nejakom prístave, aspoň iluzórnom. Ach, Bože, vzdychol som si, keď som mal zaplakať, nájdi pre mňa nejakú mdlobu, uvrhni ma do nej, okolo mňa je všetko zmrzačené, urob ma, dobrý Bože, tiež mrzákom, nech nestojím ani ľuďom, ani Tebe za slovo, som taká úbohá kostra, spím už bez očú, nedýcham, ó, môj milosrdný Bože, pomaly skonám, veľmi pomaly… Aby schla krv po tebe.

Si iste dosť bohatá a máš všetky prednosti duše. Ale opýtam sa ťa jedno: či je ťa dosť pre mňa? Či si rozmýšľala nad tým, že ja mám len dlhé, strašne dlhé cesty? Že moja najväčšia láska je sloboda? Ako budeš môcť putovať bezo mňa, lebo ja idem osobitne? Ako sa zahľadíš na mňa do diaľky, keď ma neuvidíš? Ako sa budeš rozprávať so mnou, keď ma nepočuješ? Pamätaj si, že už nikdy nebudem tak tvoj, ako ma vidíš. Pamätaj, akú obetu prinesieš, keď vytrváš pri mne, kým budem dlho-dlho chodiť a hľadať.

Nemôžem ozdobiť tvoje biele a oddané čelo vavrínom, zakiaľ neviem, čo ti postačuje: či len vedomie ženy mať, či potreba ženou byť. Ale pozri len do mojich očú, tmavých a prestrašne zapadnutých, pozri do nepokojných zrakov básnika, zmier sa, budeme sa túlať zas takí hltaví a nenásytní, modré diaľky nás zavolajú znova a znova, usmejeme sa, nový úsmev vynájdeme; neviem, neviem, kedy budú naše poludňajšie slnká napájať pastieri s klinčekom v očiach…

Napísala si mi: „Ruduško, milujem Ťa, i Tvoj vzdorný a trpký úsmev. Dobrí a hrdí ľudia plačú z bolesti, nenávisti, lásky a nezdaru. Keď plačú, nik ich neľutuje. A jedni druhých ľutovať nechcú, lebo by ľutovali seba. To nie. Sú hrdí. Nik ich neľutuje, lebo v plači preklínajú.“ Tak si mi napísala, aby som plakal a nedal sa ľutovať. Aby som ani ja neľutoval. Niekedy sa mi zdá, že nemám srdce, je vo mne hrozný necit, čo bolí, nebolí, čo tlačí, netlačí, je vo mne len prázdna veľká priepasť, také prepadlisko; inokedy sa nazdávam, že som jedno veľké parenisko, kde všetko stlelo, kde všetko zhynulo, som niekedy ako zabitý. Potvrdzuješ mi to sama tým, že sa nemám dať ani poľutovať. To nie je pesimizmus, ani skepsa, nerád vidím pesimistov a skeptikov, to je osudové premenenie sa lásky na lásku, bolesti na bolesť a plaču na plač. Cítim len to, čo milujem, preklínam, čo bolí, žijem v tom a nežijem, opustenosť a bezradnosť je mojou kliatbou, zabíjam seba i Teba, drahá, a zas neviem, pod ktorou lunou budeme mať na večeru konvalinky lesné…