ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za necelý život, ktorý musím tu žiť, za stratu slobody, za nijaké dary nebies, za všetko, čo sa nedalo poznať a milovať, ja, necelý človek ťa preklínam, život psí! Mal by už čert vziať všetky morálky, čo nikdy morálkami neboli. A mal by vziať aj poriadky na svete, že sa v nich ešte udržuje táto prehnitá ľudská spoločnosť, v ktorej sa dusia toľké životy! Nespravodlivosť, všetko nespravodlivosť drží vo svojej moci.

Chce sa mi niečo robiť, niekedy naozaj chcem pracovať. Niekedy! Ale niekedy nie som ani rehoľník, ani básnik, ani človek, ale akýsi netvor som, pomätenec, pretože viac hlúpostí už niet na svete, ako nachádzam okolo seba, a preto nepracujem a nerobím nič, nech zakape svet vo svojej hlúposti. Z tohto labyrintu ľudských nezmyslov a z tohto bludiska musí každý tvorivý duch vyjsť znechutený. Skutočne nejestvuje už nikde zem géniov, doba, keď sa rodili majstri ducha, je na vymretí a celý svet je jej hrobom. Mal by som robiť dojem pokorného mnícha, odovzdaného do vôle Božej. Ach, ako hnusne opačný je život môj! Mal by som so sebazaprením dať si položiť na ruky všetky reťaze sveta, ach, aké sú čierne hviezdy, keď hľadím na nebo spoza mreží. Čo má viac sily, je všetok žiaľ na zemi, je všetka bieda ľudská, je všetko naše poznanie stromu zla. Mal by som byť trpezlivý, a viem s istotou, že zo svojej revolty, z rebélie proti staromeštiackej morálke, a proti všetkému, čo smrdí a zapácha takzvaným šťastím sveta, nepremením nič. S umučenou hlavou prešiel som všetky ulice miest a nie je dobre na svete. Kto vzal ľuďom silu radovať sa, silu lásky, keď niet na všiváckej zemeguli štátu, kde by som nenašiel plač a smútok? Niet ničoho, nič, nič, nič, a kráľovstvo naše je nuda a únava. Musel som sa stať najprv hnusný, až potom som mohol trochu plátna z filmu vidieť a na filme nič. Musel som všetko zanechať, lebo nič som nemal a žobrácky osud ma zabil. Nie som bezočivec. Som jemný, až krehký, zdeptaný tým, že som tu už nanič a zúfalý. Prečo sa mám ešte pretekať? Za túto hanbu na zemi, čo sa menuje život, bude hanbou naplnený raz nejaký vladár, keď bude mať odvahu nás vyzvať, aby sme skladali účty. Iba preto, že mal silu postaviť nás tu zoči-voči ničomu a kadejakému hnusu, v ktorom sme nemali cenu ani za jedného psa a neboli hodnejší od ropúch a hadov, ktoré žerú pod svojím bruchom prach a blato. Hanba ti, ty jatka, ty zverinec ľudský! Áno, nech je prekliaty had, čo ho máme v sebe, nech som prekliaty ja, čo žijem hnusne! Stokrát som sľúbil polepšenie, ale dvestokrát som padol, ja slaboch, ja milovník vášne a vzbury, ja otrok so šijou v blate, ja parazit na škrupine neresti a podlý bandita. Nenachádzam zo seba nič, len handry, špinu, pohreb svoj. Kto ma bude súdiť? Kto bude mať na sebe čistejšiu špinu ako ja? Nikdy! Nikdy! Nikdy! Stretol som seba samého ako ohavnú obludu, už viac nie som schopný žehnať nijakej ľudskej biede, lebo sme zohavení a je tu strašne zle.