ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zem má svoju chuť ako bolesť. Sníval som o zemi svätcov, o zemi lásky, o zemi premoženej. Prisahal som, že ju budem dobýjať. Modlil som sa, aby mi neubudlo síl, keď budem len sám, vychádzal som zo svojho opevnenia, dvere som nechával po sebe odchýlené pre slnko, útočil som až popod oblaky a nakoniec som vždy bol na akomsi rumovisku, myslím na rumovisku zeme, s ktorou som zápasil. Toľko som plakal, verte mi, ako sám Kristus na vŕškoch Jeruzalema neďaleko smrti, neďaleko skazy tejto zeme. Verte mi, že hrozne trpím. Ak Kristus niečo nedotrpel na kríži, to trpím ja. Ak mu bolo málo zima v jasliach stajne, ostatok zimy znášam ja. Ak cítil málo vyhnanstva za éry Herodesa v Egypte, tak som tu ja, úplne ako vyhnanec. Čo ešte chcete odo mňa? Nevykonal som nič zlé a sto ráz bolo u mňa aj to, že som chcel milovať Boha. Vysvätili ma za kňaza, viac som chcel byť ako kňaz, chcel som byť ešte raz apoštolom na zemi, kde tak presmutne trpím. Čo mi ostalo? Bezradné zúfalstvo a plač. Zúfalstvo a plač, ale nie hocikedy. Vtedy najviac, keď je tma, keď sa mesiac rozsvieti tým, ktorí chodia sami so svojím srdcom bez domova. Tí, ktorí chodia sami! Nad stolom svojím nahýnam sa v svojich snoch ako kvet, keď ho dáš do vázy. Už by som letel preč, preč nad svety, rozhrnúť tmu noci a vidieť svetlo, aby som Ťa tam zavolal, život môj! A zavolal by som tam všetkých členov svojej strany. Moja strana je samota, taká hrozná ako umučenie nášho Pána Ježiša Krista. Ale ja som nie podobný Kristovi vo svojom utrpení. Bojazlivý som, prchavý, neistý na zemi, preto je na mne kliatba. Chodím len v noci, ináč vo dne sa zatváram, milujem akýsi kút tmy, milujem samu tmu, preto som prekliaty. Všetko je ako mráz, pomaly nebude kvetov. Je mi úzko na srdci, čo deň viac úzko, keď tu niet oči na čo položiť. Taký život je určitou formou smrti. Taký život je niekedy len ťažký zlý sen, ale žiť sa musí i v ťažkom zlom sne. To je tá forma smrti, že sa takto musí ustavične a nezadržateľne žiť. Uverte! Konečne je tu čas, aby som si položil otázku: Kto si? A čo je nepominuteľnosť? Čo je večnosť? Kto je Boh? A pýtam sa ustavične seba: myslel si už ako mladý, že nekonečný je len Boh? Prečo si sa potom toľko štval, prečo si sa tak ustavične zháňal? A za čím? Čo ti prinieslo všetko poznanie? Čo poznáš? Akú cenu má pre teba to, že si dnes ustatý na smrť a nezaistil si sa pre večnosť? Konečne došiel som na iné snenie a je ešte vždy času dosť na to uvažovať o vyšších hodnotách. Ale či je dosť sily stať sa tu ešte raz apoštolom, to iba, Bože, Ty vieš.

Poznáte človeka, ktorý má dlhší život, ako je život po smrť, ktorý nerepce proti prízrakom, ktoré mu predlžujú tento život, a on sa pýta s Písmom svätým: Pane, pre aké hriechy ma tresceš tým, že mi dávaš dlho žiť? Pane, keby si bol dievčaťom, písal by som Ti: cítim imaginárne ohne Tvojich bozkov na svojich ústach a fascinované zraky Tvoje vpité do mojich očú — neviem odolať. Bolesť moja by si žiadala nejaký čas samoty. Nech táto bolesť vraví Ti, že prináležím sebe, nie ľuďom. Maj toľko pozhovenia a pokoja, aby si poľúbil ruky v pravý čas, ktoré vždy chcú žehnať a rozdávať svätý mier. Toto by som Ti napísal, Pane, keby som bol zaľúbený do Tvojej dievčej podoby. Lebo čím viac mi naplňuješ dušu smútkom pre tento život, ktorý mi je už dlhý, tým viac sa opíjam Tebou, lebo si niekedy veľmi krásny a cítiš, ako cíti dievča. Ja to viem, ale vieš to i sám, že nie si tu na to, aby som iba svoj gustus ponoril do Tvojej krásy, lež že si tu ako železný zákon, ktorý treba poslúchať a jeho ťarchu aj niesť. Žiadaš obetu, žiadaš trpezlivosť, a tak žiadaš lásku, potom už ináč cítim Tvoje pery, ktoré najprv prikazujú a velia, až potom bozkávajú, až nakoniec si Ty, Pane, a láska jedno. Viem, Pane, viem to dobre, že nehľadíš, v akej podobe Ťa milujem, lebo si nás tak stvoril, aby si bol všetkým predstavám ľudským prístupný a vyhovujúci, viem, že si hlboko i pod ľudskú biedu nazrel a videl si tam hŕbu nášho egoizmu, ale, Pane, neprišiel si k nám ešte ako Boh v sile svojej slávy, lebo by sme Ťa nezniesli, a preto si nám dovolil milovať Ťa a slúžiť Ti vo všetkých danostiach, ktoré sú nám primerané. Prečo? Lebo si veľký. A veľký si v tom, že si s našou biedou a malichernosťou uzrozumený. Je to naša bieda, že Ťa nevieme v dokonalosti dosiahnuť, že Ťa nevieme čistým duchom prijať a milovať, ale robíme si Ťa takého, aký azda nie si. Ale čo si už máš s nami počať? No čo? Abstraktné veci sú mrazivé, život náš je teplý, lebo je Tebou plný. Preto Ťa hľadáme tu, a nie vo vzduchoprázdnych priestoroch. Tu Ťa máme, lebo niekedy — tak sa mi vidí, akoby som výlučne za seba nehovoril — prišla na svet aj radosť, ale to sme ju zurážali, lebo to si bol Ty. Na chvíľu sme Ťa tu mali, a už sme Ťa nechali, lebo sme zo sveta a nevedelo nás nič od neho odpútať. Príliš by sme chceli milovať svet. Prečo? Konečne, si všade, a všetko má i pôvod, i jestvovanie v Tebe. Tak človek tápe a hľadá cesty, po ktorých si šiel, a chce Ťa vidieť len umučeného všade, kde sa nachádzaš, a nie inak. Zvykli sme si od Teba príliš bolestne prijímať všetko, na všetko žiadaš sebazaprenie, na všetkom prischla naša krv. Zvykneš mnoho brať, všetko berieš. Nedáš nám oddychu. Pane, to je neuveriteľné, ako vieš utrápiť. No, teraz si urobme bilanciu: Všetko na svete žiadaš, keď chceš človeka, žiadaš ho celého. Dobre, my sa Ti dáme celí, len príď k nám v tomto živote a daj nám aj tu radostí. My budeme potom aj trpieť, aj žertvovať pre Teba, lebo vzápätí zasa tu budeš a naša radosť bude s Tebou. Neodchádzaj, Pane, keď sa tak hrozne zvečerieva, ostaň s nami raz už len so stopami krvi po tŕní.