ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Že som sa stal kňazom, to nešlo tak jednoducho. Verím i ja vo viere státisíca levitov, ktorým Kristus povedal dôvod, prečo sú kňazmi: „Ego elegi vos.“ Kňažstvo je veľké len pre tú istotu, že máme prisľúbené „centuplum“, t. j. ešte nám mystériá stoja v ceste, ešte sme všetko nepoznali, ešte budeme dobýjať jeden svet, jeden neobyčajne zaujímavý život. Keby som si neupravil pomer k Tvojmu životu, nemal by som pomer ani ku kňazstvu. Hľadám zmysel svojho pohnutého života, hľadám svoj život a jeho zmysel i za vrátami smrti, preto som kňazom. Som neuspokojený celkom, malý a nedokonalý, lebo úplným kňazom bol len sám Kristus. Pozerajte na moje kňazstvo nie v súvise so mnou (totižto o kňazovi je reč, nie o zatratencovi na zemi, o mne), pozerajte na moje kňazstvo v súvise s týmto naozaj zvláštnym zásahom Božím, ktorým ma Boh zvolil si kňazom, a uznáte, že najprv tu bola láska Božia, až iba potom som mohol niečím byť. Najprv prišiel Kristus, ale hneď za ním nešli anjeli, ale ja, ja — hoci hriešnik — ja som bol hoden tej lásky Ježišovej. Kňazstvo je vznešené! Ukrižovať sa dať pre ukrižovaného Krista, pre ukrižovaný ľud, nájsť atmosféru seba samého v bolesti svojej, ktorá bola ešte prv bolesťou Kristovou, byť zneucteným a ponižovaným, i v tom sa dá nájsť útek do seba samého, lebo hanbou je byť niekedy človeku človekom, slovom: mať tu o niečo sa oprieť, keď som si málo sám sebe, keď som ako človek stokrát nič, vtedy mať výsadu, že som nedokončený, že vtedy začínam byť kňazom, kňazom iným ako človekom — to je tá neoceniteľná odmena a trofej života! Ja nie som zlý kňaz pred Bohom. Azda každý mal možnosť pohoršlivo ma sledovať vo chvíli, keď som bol človekom, ale nesledoval ma vo chvíli, keď som bol kňazom podľa Srdca Ježišovho. Koľko ma bolelo ukazovať sa ľuďom ako kňaz, napraviť ich zmýlené pochopy o mne, presviedčať ich, ako je vo mne veľký Boh, radšej ma mohli ukameňovať, radšej som mohol v tej chvíli neviditeľne a s takou mocou prejsť uprostred nich ako Kristus, keď mu dav dokazoval, že má diabolstvo. Viete, že som napokon zanevrel na súdy ľudské? Súďte, čo len chcete, veď uzurpujete súdnu moc Božiu a vaše súdy nie sú platné. Ako by sme sa ľahko sklamali, keby sme nemali iné meradlo pre svoje povolanie, len pokrytecký svet. Vari ešte spoliehame na posledné slovo Božie. Viete, aký skvelý tromf máme my, keď v omši zaspievame: „Sursum corda!“? Už ste na hlavu porazení, rytieri satanášovi. Sursum corda! Ideme do neba bez vás, advokáti diablovi. Ideme na súd a ruky vám kľavejú so zbraňou proti nám. Vidíte, iné je nám byť kňazmi pre ľudí, iné je nám byť kňazmi pre seba samých, a to je náš zisk.

Ale my odpúšťame ľuďom veľkodušne, striasame zo svojich šiat prach a ľahko sa vraciame zas do seba, aby sme si uhájili rovnováhu, aby sme našli svoje pravé miesto. Ja som mnoho bojoval o túto sviatosť a o jej vysoké méty, táto nedokončená a nedosnívaná dráma vyvrchoľuje každou minútou, lebo je to tuhý boj o každú minútu, o každú hodinu a o každý deň. Mal by som byť svätým, ešte som nie. Vy všetci, vy lacné publikum, čo vidíte trochu na javisko, nemyslíte, že ste ma práve vy zadržali? Sto ráz by ma mohli svätým olejom pomazať, vy máte účasť na tom, že pre svoje chyby a zlé náklonnosti pri vás som si nepremenil hriešnu červenú krv za inú. Pijem denne Krv Kristovu, viem, čo sú nápoje Golgoty aj Hory Tábor, Hory premenenia, ale odpustite mi, keby som chcel byť trochu bledým potomkom Petra, opustivšieho dvor najvyššieho kňaza vtedy v noci, keď ho Kristus zazrel medzi luzou, odpustite mi, ak pôjdem za Petrom a budem plakať. Málo takých dojímavých chvíľ kňazských som mal, ako vždy pri pašiách, keď som čítal: „Petrus exiit foras et flevit amare.“ Keby človek mohol byť len kňazom, mali by sme sa ideálne. Ale my sme prijali kňazstvo, keď už sme videli, že kňazstvo naše pôjde týmto slabým pruhom zemegule ako dosť malý lúč, ktorý padol sem z veľkého všehomíra. Ja som neprestal hľadať v rozvalinách času a priestoru tento moment svojej oneskorenosti, lebo som nie sám tomu vinou, lebo som nevylúčil žiadnu danosť okolností, s ktorou sa stretám, keď som úlomok víchra, alebo som výkrikom do noci, avšak neprestal som hľadať cestu, ktorou by som mužnejšie šiel a vytrval o vode a chlebe milosti Božej. Postiť sa chcem na zemi, tu už nebude inej odmeny pre mňa, leda tej, že sa naučím milovať Boha. Chcem ho milovať. Tomu vy nerozumiete, na to ste nie vychovaní, ale nech rozpráva, kto zakúsil, silu príťažia Božieho nenahradí nič na svete. Treba vedieť vychutnať Boha. „Justate et videte, quam suavis est Dominus.“ To je vám také divné, že vám to rozprávam ľudskou rečou, pravda, mal by som mať pre tento odsek reč a srdce také veľké, do ktorého by ste sa zapojili bez môjho hovoru. Ako môžem tu hovoriť jazykom nečistým? Boh nech ma chráni, keby som ho chcel demaskovať tak pohansky, ako len som schopný! Kňažstvo mi bráni vpúšťať do svätyne ľud poškrvnený ústami, kňažstvo mi nedovoľuje vchádzať prahom „Sancta sanctorum“ nepokorne, káže mi sklopiť oči, preto i ja ako jeden z pomazaných Pána predstupujem pred Najvyššieho s hlbokým zármutkom a s výčitkou pre seba samého do tých čias, kým nebudem svätý.