ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Osud a tí, čo vedú naše osudy, pozametali so mnou už všetky kúty. Pochodil som skoro všetky končiny svojej milovanej vlasti, popreháňali ma z kláštora do kláštora, a takto znevážený a zneuctený som sa ani neusiloval nájsť svoju lásku v ľuďoch a v prostredí, v ktorom žijem, lebo som zatrpkol a zanevrel na malé i na malilinké veličiny. Čo ich je do mňa? Nestojím o nijaké výhody, ja som už zatvrdlivý. Neviem sa pretvarovať a plaziť sa nepôjdem pred tých, čo vedia panovať pýchou svojho života, čo sa bezočivo a svätokrádežne stali pánmi našej vôle. Od Boha sú na to nevyvolení, ale si vedia podkúpiť priazeň istých kruhov, o ktorých sa úbohý vulgus nazdáva, že sú vedení Duchom Svätým, a títo pochabí „favoriti milosti Božej“ potom na dlhý čas zotročujú svoje stále obete a trúfajú si nazdávať sa o sebe, že majú špeciálne Božie poslanie. Fuj! Vždy vyšlo najavo, že sú to viac ľudia ako nástroje milosti Božej. Ale — akí ľudia, Bože môj! Tí mi sedia na šiji a budú ma do smrti ako zlého koňa bičom hnať po všetkých smetiskách, aby som mal zo všetkého len vedomie, že treba byť poníženým a ponižovaným pre „väčšiu česť a slávu Božiu“. Či je to Bohu milé, že ma depcú? Možno z mojej strany je Bohu milé moje prečasto trpezlivé srdce a to tiché rezignovanie, ale neviem, akú odmenu za to od Boha čakajú moji tupitelia. Hnev Boží sa raz vyvŕši, ale na kom? Za to, že som bol utlačovaný? Za to, že som mal pošliapanú česť? Za to, že ma psovsky odohnali od seba, a ja som už viac nemal bratov? To všetko preto, že môj život je čistejší ako ich život, že mám bližšie k vysokým métam ako oni, že som sa dal na duchovnejšie cesty ako všetci ostatní, že som oslobodenejší od predsudkov, že som vykúpený vlastným úsilím a vlastným životom a že nechcem nikoho klamať. Zdá sa mi časom, ako utekajú odo mňa, preplnení všetkou hrôzou, aby sa nepoškvrnili, celkom tak, ako farizeji sa stránili obecenstva, aby sa neznečistili, lebo tento neobyčajný mních a nebezpečný básnik šíri nákazu okolo seba a znečisťuje ovzdušie a duše. Pánboh zaplať! Požehnaný bude hlasný nárek Jeremiášov po druhý raz, keď už synovia tejto zeme nebudú mať sĺz a nebudú nič čuť. Prischne na mne krv Baránka, aby som neustupoval pred hnevom osudu, za ktorý som toľko hanby mal i dostal. Ale čo mi záleží na všetkom! Vidíte z tejto knihy, že som sa neusiloval ani o chronologický postup, ani o to, kde som žil, ako som sa viazal k určitým ľuďom alebo mestám, aký vplyv to a ono prostredie malo na mňa a čo som tam a tam robil. To sú malichernosti. Ja nesiem všade so sebou svoj osud, svoj nepokoj i svoj vzdor. Fakt, že mi je tráva ako tráva a blato ako blato, mi káže žiť po svojom; ja žijem vo svojich myšlienkach a dušu som si nezapredal za nijaké lokálpatriotstvo. Zo všetkého, čo som kde žil, ostal mi v milých spomienkach Hlohovec so svojím Váhom. Prechádzky kolo Váhu ma upokojovali, tečúca voda mi mámila zmysly, to bolo všetko. Ostatne, ako Trnava s hydinou špinavého proletariátu, Prešov s hutorákmi, Kremnica, Malacky, Žilina, Skalica, všetky tie priemerné dediny s hŕbou usmrkancov, ma nevedeli dojať. Neubližujem im, ale či v Závidove, či v Brezovici, doparoma, si choďte s týmto malým svetom a s malými obzormi! Musel som teda rásť. Strom rastie aj v Bratislave, aj na Orave. Po niekoľkých rokoch odplavím sa do polohy večného snehu a opäť do polohy rovníkového slnka; už je čas na dozrievanie. Preto hovorím: čo mi záleží na všetkom! Tak ako ráno vstanem a večer si ľahnem, tak vstáva a líha na ceste, na koľajniciach a na našich chodbách môj osud a môj hlučný i nehlučný tieň, s ktorým putujeme zo všetkých rokov do všetkých rokov, vždy tí istí a večne sa meniaci. A veľmi málo stojíme o dedičov i vydedencov tohto storočia a veku, nikdy sa nestaráme, aké priezviská majú vagabundi a idioti a kreténi všetkého druhu, ktorých je plná celá zemeguľa, lebo neprimerane mnoho sa ich tu hemží a hľadia nám bezočivo do tváre.

Život všedného dňa je neoceniteľne jednotvárny. Večná šablóna! Niet nijakých zaujímavostí, ustavičná nuda. A keby som nebol básnikom a život si nespestril a neurobil zaujímavý, skapal by som vyčerpanosťou. Musím sa neprestajne vzrušovať, poézia, ma udržuje. Aj poézia modlitby. Jedna pekná metafora stačí mi na celý týždeň, aby ma dobre prenikla. V objavoch sa skrýva tajomstvo malých a veľkých radostí života. Všetko je možno objaviť. Najviac vecí zbadá neroztržité oko. A to bola moja najväčšia trofej, že pri všetkej rozkmásanosti a ukrutnosti nepokojov som si vedel zachovať oči na jasné poznávanie. Aj pri toľkých rozčúleniach a pri takej nesústredenosti, aká sa denne u mňa vyskytovala, vedel som si zachovať poriadok zmyslov. Už mnoho ráz som neprejavoval záujem o svoje okolie a nevšímavý som ostal k všetkým atmosféram, čo na mňa dorážali, ale čím väčšie bludisko som nachádzal na spodku svojej duše, tým viac ma pobádali vlastné katakomby, aby som doloval po stopách seba samého a hľadal svoje staré i nové pozdravy, ktoré som vždy posielal sebe samému. Nekvitol som vo dne ako ruže, dozrieval som v noci ako hviezdy, no zraky ľudské sú silnejšie, keď ich svetlo neoslepuje a otvárajú sa dokorán len v úplnej tme. Niet väčšej sily pre oči, ako keď sa otvárajú a obracajú samy do seba. Niet väčšej úľavy, ako keď sa dve moje oči svojou materinskou rečou rozprávajú medzi sebou. Musia sa dohodnúť. Je zvláštne, rozumejú si ako blízka smrť a agónia, ako sestra a ilúzia, a nepodniknú nikdy nič na svoje spolunažívanie — spontánne žijú a myslia.

Keď som prišiel so svojím naozaj horkým smútkom na svet, privítal ma detský plač, ktorý zobudil stokrát slnko, lebo stokrát zapadlo, ktorý nevyznel ani ústami milencov pri východe melancholickej luny, ale pokrstil moju hlavu a moje telo a moju tvár, aby mi krásu navždy vzal. Od útlej mladosti nosím tieto hlboké vrásky a ani v úžasných závratoch pádu a vzopätia neviem svoju tvár premeniť. Koľko ráz ma šľahá po tvári studená Polárka, inokedy severské ľady a len zriedka júlové slnko; kruté znamenia na rozrytej tvári mi vždy pripomínajú žeravé slzy, ktoré som poznal pri svojom príchode. Darmo je, veľkým krstom sú poznačené súčasné časy! Ja prvý som vynašiel súčasný čas! Nad zemou tmy neprestávali horieť, keď som mal ponajprv odvahu otvoriť oči a vysloviť, že je to terajší čas. Skoro by som sa bol utopil v bolesti, keby som bol prv prišiel a zbadal, ako ťažko pracuje zem k pôrodu tohto času. Azda by som bol zamedzil, aby sa čas urýchľoval, a zem by bola černela ďalej. Ale ja som chcel vziať na seba zodpovednosť sám, lebo zostal som tu sám.

Mnoho ľudí má strach, že budú raz zabudnutí, a ja si z duše prajem, aby som nenechal po sebe stopy. Svet je veľký so svojimi nádherami, ku ktorým sa utiekame všetci, a niet väčšej hlúposti ľudskej, ako vystrkovať sa neokrôchane, že my sme tu za niečo a že sme objavili to a onô. Chcem radšej žiť vedľa všetkého, čo je krásne a je na dosah, zomierať pre všetko, čo je veľké, ako žiť a nazdávať sa, že som nesmrteľný. Nemám z nikoho nič, ako nebudem mať ani vtedy, keď prídu raz na moju stopu a budú ma vynášať či tupiť.

Žil som a snil som vo vlastnom tele. S odporom znášam, že sa s mnohými ľuďmi poznám. Je mnoho hnusu v ľuďoch. Básnik Francis Jammes mal radšej zvieratá, ja nemám rád zvieratá v kláštoroch. Môj božský Francis Jammes, keby si bol rehoľníkom, sám by si bol ateistom. Odkiaľ má človek právo zabŕdať do človeka? Hovoria, že som bláznivý a málo vážny. Ale kto spočíta bláznovstvá tých ľudí, ktorí si myslia, že sú vážni? Akí sú to blázniví idioti! Mnohí súdia o mne, že som zlý rehoľník. Pokrytci, kto ich na to oprávnil? Nech by som bol akokoľvek zlý, za kvapku slobody svojej neprestanem bojovať. To je dar Boží! Mnoho je ohováračov. To sú naozaj duše veľmi nízkeho vzdelania. Nezastavme sa nikdy s celým svojím chlapčenstvom pred ohováračmi. Prečo nás Boh nepomenoval viac ľuďmi? Nás kňazov pomenoval kňazmi, a ešte i pri tom nám treba bojovať o milosť Božiu. Keby ste len vedeli, ako veľmi! Boh ma stvoril v biede, nebolo tu nikdy blahobytu, kým som tu bol, a ešte mi treba za väčšiu biedu bojovať, aby som sa stal viac biednejším ako bolesť Toho, čo vždy bol, keď sa na Golgote odohrávala dráma, polomŕtvy.

Moja náklonnosť na neporiadny život ma priveľmi skľučuje. Vidím sa do smrti nedokonalým, do smrti budem v hriechoch. Bojoval som dosť proti svojim vášňam, ale bojoval som predsa len slabou vôľou. Ako ma to bolí, a to nikto nevie. Hučí mi to v hlave, musím byť i prekliaty, i zlý. A časom ma preniká bolesť, že ani do neba neprídem. Tu som nemal pokoja a radosti, ani po smrti nebudem mať. Rimbaud bol skvelý, od neho nemám vieru, skôr hryzenie svedomia. Ale toto nespútané chlapčisko, tak včas vyvinuté pre všetku svätokrádež a neúctu k Bohu a svätým, riešilo si veľmi ľahko a nedbalo ostatok svojho života, pri ktorom musela byť jeho sestra, aby neostal sám a neostal bez milosrdenstva Božieho. Ten, ktorý mal v živote mladom silu vysloviť sa aj za nás slovami poézie, ten, ktorý už ako úžasné decko stvoril novú poéziu, nemal nakoniec dosť síl vrátiť Bohu dušu nesmrteľnú a musela mu v tom pomôcť sestra. A ako bezočivo a neláskavo sa rozprával s Bohom: ó, Kriste, zlodej všetkých našich energií nakoniec šiel k zlodejovi po energiu. Tak by som si bol mohol vypožičať lásku ľudí a nepreniknúť ďalej ako k dverám ľudí. Ale ja som vošiel dnu. Azda to bola moja chyba, lebo som sa znížil a prosil som o vyslyšanie; azda som nemal medzitým nikdy plakať, azda som nemal prejaviť to, že ľuďom nikdy nebudem rozumieť, azda som mal ostať pri dverách a tam sa rozhodnúť, že všetkých obyvateľov domu opúšťam navždy, lebo ich poznám. Ale neporiadok bol v mojej duši a ja som sa veľmi topil. Rozbehnúť sa po svete, to bolo lákavé; ach, prekliata slabosť ľudská, ktorá nám kážeš milovať dom a nútiš nás tu ostať! Nepočuješ nikoho, a toho sa naraz bojíš. Veru tak! Zmiznúť? Dobre by bolo počuť nablízku všetkých a všetkých obísť. Ľudia trápia jeden druhého, to jest nevedia dosť pohŕdať. Neobyčajne mnoho travičov je na svete a podarilo sa im nájsť formu pre svoju otravu: spoločenské chovanie. Pre kýho diabla ja sa mám vzdať svojho rozhodovania a stať sa obeťou takých trpaslíkov a geometrických duchov a žonglérov všetkého druhu! To mi povedzte! Tak umelecky opantajú človeka, že ja nakoniec ako taký sprostý trubiroh, ktorý na všetko prikyvuje a všetko neguje. Zdá sa mi, že je vedľajšie, či si nadaný, či si intelektuálnejší, ale dôležité je, či si spoločensky spôsobilý a či vieš predstierať svoje „vyberané mravy“. Och, doba zvrátená! Veď už nie ten hýbe svetom, kto je školeným učencom alebo subtílnym mysliteľom, lež ten, kto ovládal spoločnosť svojím žonglérstvom, kto si demagógiou podmanil davy a vedel byť taký prefíkaný, že sa mu podarilo pobalamutiť aj múdre a rozvážne hlavy. Ako sme zaostalí! Hromada trosiek je tu, kde by mal vynikať duch. Nepoznáme sa! Poznáme len podzemie a poznávame sa po smrade. Hluchotou je zavalené naše storočie, ťažký zápach bude po nás, lebo sme nemali dosť odvahy a času búriť sa proti takej anarchii ducha. Čoho sme sa zmocnili? Akých výdobytkov? Vojdem do domu, do ulice, do spoločnosti, tesno je všade, civilizácia nás vohnala do dedín a do zápachu miest a veľkomiest, aby nás tu zakvasila, lebo i more i džungle africké, i všetko, čo ešte má zemeguľa, nám navždy vzala. Sme preúbohí! Chceme prekonať svet, chceme prerobiť ľudí, ako však? Ako stroje hučia všade, tak sa aj ľudia stávajú ich služobníkmi, aké mravy panujú, tak sa i ľudia otrocky dávajú do ich služieb. Perverzná generácia! Zahanbený som na večné veky pre toto zlodejstvo, ktorým ma pozbavili voľnosti v konaní. Dajte mi útek, dajte mi hoci aj šibenicu, nech sa nenavrátim medzi týchto živých, nech ma viac neuspáva táto narkotická doba, lebo sa zbláznim. Pochovajte ma naprostred ulice, tam, kde ste ma šliapali živého! Nech z mojej mŕtvoly sa roja nákazlivé bacily, nech je vyhubený človek i svet, ktorý tu bol len pre pretvárku a pre hanbu! Nezameškajte to urobiť. Zneuctený bol som zaživa, nereflektujem na úctu posmrtnú, neutekajte už do hôr, netrampujte, ani to vám nepomôže. Prídem aj tam za vami, všade vám ostanem v pätách. Ach, nemajte zmilovania! Všetko nech sa šliape v blate, čo nás ponižovalo a čomu sme primnoho holdovali. Ja sa sám premením na zlopovestného fantóma, budem vrážať do všetkých tvárí a všetky oči ma ponesú. Neustanem strašiť, kým len za štipku spomienky na mňa bude vo vás. Nech ma nemiluje nik, otec, mať a brat, lebo som sa spreneveril ich výchove a vplyvu, lebo som nemohol mať v láske dom svoj a miesto svoje!