ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krása je cesta poznávania. Nedá sa naučiť ani podmaniť, krásou sa nemožno dať celkom ovládnuť, na to nikto nie je dosť pripravený ani nie dosť silný. Vnímame len čiastočne. Najväčšiu krásu môžeme iba tušiť, preto je i nebo ďaleko, i Boh je neviditeľný. Krásne je od Boha, že i peklo stvoril. Poznali sme predsa hriech, dali sme sa jeho cestami zlákať, ochutnali sme ovocie zla; krásne je od Boha, že nás pri tom pristihol a potrestal. A krása plakala, ale sa nepominula. Čože, neostala krása na svete medzi nami po dedičnom hriechu? Aký je svet, taký je, hľadáme v ňom stopy raja, z ktorého krása unikla s človekom. Človek sa nevrátil do raja, pretože krásu si vzal so sebou. Budeme raz prekvapení, až uvidíme, koľko je svetla na zemi, keď budeme jemní a jasnovidní. Od svojej útlej mladosti som v zajatí tušenia, že objavím absolútne čaro krásy, keď nebudem nikomu hovoriť, kade chodím a čo robím. Odnesiem svoje tajomstvo do hrobu. U nás sú ľudia, ktorí ma nepoznajú, ich sa to netýka. Najkrajší je zo všetkého odchod. Keď odídem, ľudí zanechám, a to ma nebolí, odídem zasa s krásou, ktorej obetujem i smrť. Škoda, že len raz. Som väzeň krásy. Väzenie je dobrovoľné a drahé. Do väzenia si priniesť slobodu, vytrvať v nej, znamená vybudovať a vydobyť si vznešene odmenené otroctvo. To je, prosím, viac, než slúžiť. Otrokmi krásy by sme mali byť všetci. Získať pre seba svoj život, to jest urobiť zo seba väzňa, je iste viac, ako rozdať život povrchným ľuďom, milovať ich, a predsa si ich nepodmaniť. Keď krásu milujeme, získali sme svoj život pre seba. Vtedy milujeme, ale ohrozujeme, ticho milujeme, ale útočíme. Ja som si vyvolil život dobrovoľného väzňa, nebudem s nikým účtovať. Je to ťažký život, ale začal by som ho znova; smutno je tu, ale vydržím. Miloval som mnoho, bežal som a bol som všade, vždy som sa desil, už som všelijako umieral, a to je obsah jedného života. Prežil som suché púšte i dlhé pochody karaván, záhradami som šiel, pomedzi kvety i po kvetoch, trápil som sa, ako Boh ma trestal, výskal som i kňučal ako mladá šelma, potom som bol zhýralý, potom skromný. Povedzte, či sa mi vlastne mohol niekto do cesty stavať? Vôbec mohol niekto spolu ísť so mnou? Bol a je to život väzňa mimo ľudí a už sa nedá ani meniť, lebo sú horšie výhľady voľnosti medzi ľuďmi, ako výhľady vôle tu v zázemí. Ticho je.

Keby som sa nikdy neprevinil proti kráse, za najväčšiu vinu budem si pokladať odvahu prísť jej na meno. Krása sa skrýva. Vtedy sa stane človek prekliaty, keď ju začne hľadať. Keď už o ňu bojuje, znamená to preňho smrť.

Krása, ako i poézia, má mnoho nedopovedaných skutočností. Preto je tá krása a tá poézia veľká, ktorá dáva ďalšie možnosti spovedí duší, ďalšie hovory, a je predpokladom ešte ďalšej krásy, ešte ďalšej básne.

Keď apoštoli na Turíce vyšli do ulíc, aby konali svoje poslanie, našli tam ducha svojho v Duchu Svätom a tento mocný Paraklet dal im svoju reč. To bol zázrak. Ale básnik nehovorí, v akých mukách prijímal oheň turíčny, hľadiac utiecť z ulice, lebo slovo je olejom jeho duše; slovo básnikovo nie je v jednom slove, ale v celom jeho diele. Naozaj zlodej je ten, kto nedostal reč do daru, ale ju z ohňa kradol.

Kde vy máte dušu?, pýtala sa ma jedna pani. V ohni, odpovedal som. Tá pani chcela skrotiť moju dušu pre seba, chcela — vulgárne — aby som ju miloval. Všade je oheň, kde je moja duša, a niet tej moci na svete, aby ma spútala. Ani ženy, ani lásky, ani miesta niet pre mňa, ja milujem všetko, vždy a všade. Na dne duše mojej ako na dne ruže je všetka vôňa kvetov. Niet tam prístupu a nikto ma nepodmaní, lebo len Krása ma bráni vždy a všade.