ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Napíšeš báseň, lebo sa ti chce. Nerád sa vraciaš k svojim predošlým básňam. Sláva básnická? Kašlem na ňu, to nemá u nijakého básnika s jeho vnútorným básnickým založením nič čo robiť. O to sa ti proti vôli postará tento všivácky svet. Lebo čo je báseň? Báseň je to, čo si práve napísal, a keď si oslávil niečo ako svoj nový zrod, nebudeš veľa stáť o to, čo sa stalo, ale počkáš na nové vrenie, to viac vábi a napína. Vrátiš sa k robote takto predestilovaný a opäť nový, len čo ťa vybičuje jeden fakt prestávky, z ktorej zrazu precitneš. Báseň je najkrajšia, keď je napísaná, tvrdím oproti Rimbaudovi. Nás do toho nič, čo nebolo a nebude napísané. Čo napíše básnik, to je pekné. Vtedy je to pekné, keď to napíše. Ale už v nasledujúcom momente to prestáva byť pekné, keď je odhodlaný krajšie napísať. Básnik vždy musí chcieť krajšie! Nesmie mať pokoj a radosť z jednej peknej básne, neslobodno stagnovať. Preto neznamená nič jednu peknú báseň napísať, ale ďalšie pekné básne a všetky pekné básne treba napísať. Pravda, ktorá je tá pekná báseň, zisťuje básnik osobitne a čitateľ osobitne. Treba mať veľmi jemné cítenie. Vývin básnika je takýto: najprv podáva svoje vidiny a smútky. Druhé obdobie je, keď sa básnik chce vyjadrovať iba vo veľkých metaforách. Nakoniec príde obdobie, keď básnik má niečo povedať, chce, aby báseň niečo povedala. Povedal som básnikom: robte všetko, len nič také, pri čom sa spí. O forme nebudeme debatovať. Čakáme na výbuch. Ale! Bože môj, pomôž mi už, pre starcov nie je poézia. My sme na mladých ľudí zavolali, to je to. Matematikári, preč odtiaľto, geometri s lineármi, zmiznite, vy nám tu nič nevypočítavajte, ani nevymeriavajte, a dosť!

Po napísaní svojho básnického diela stojím bezradne a pýtam sa seba: nie je to to, čo som nechcel napísať? Ktoré básne som chcel napísať? Ktorej poézii som chcel slúžiť? Iné som chcel písať? Nemám nič, len srdce mám, ktoré chcelo mať svoju poéziu, a mám v srdci jeden nepokoj, ten som chcel prevýšiť tým, čo som napísal. Ale prišlo niečo? Mal som zomrieť pri poslednej básni. Veľmi som žil svojho Somnambula a dostal som záchvat pre všetko, čo som uvidel. Neveríte, že mi museli zavolať raz po polnoci lekára, ktorý ma kriesil zo somnambulizmu?

Chudobní sme. Na Slovensku nebude mať poézia nikdy čitateľov, ktorí ju milujú. Náčelník, notár, dôstojník, kňaz — so všetkými som sa rozprával, a nebol nikto naladený na básne. Tu je neprehľadný húf tupých ľudí, ktorí s duchovnosťou slovenskou nemajú nič do činenia, ktorým sa jednoducho nechce ísť za nejakým literárnym vzdelaním, a tobôž nie za básnickým. Alebo sme odsúdení plaziť sa po zemi a nemať básnikov, alebo ich budeme mať — tých medzinárodných, ktorými slovenská sila nezmnoží svoj fond.

*

Stalo sa mi to, čo sa raz prihodilo slávnemu komikovi Deburauovi z parížskeho periférneho divadla Funambules. Bola to dosť veľká spoločnosť, boli to ľudia k umeniu blízki. Bol som predstavený dáme, ktorá si neveľmi všimla moje meno. Počas celého posedenia ma však sledovala a musela vybadať, že mám na očiach tieň po nepokoji a som vzrušene smutný.

„Čo je vám?“ pýta sa ma.

„Nič, nie som tu, nikde nie som, ale som úzkostlivo poľakaný všade.“

„Prečo?“ pýta sa ďalej.

„Hľadám krásu, nevšednú, nesmrteľnú krásu hľadám. Hľadám absolútnu krásu.“

„Čítajte Dilonga.“

„Ach, to nemožno, veď ja som Dilong.“