Mladosť z očistca

Tento úsek života, čas nemého a nevedomého detstva, je najviac výrazný a dojímavý. Je to: byť niekomu akoby vôbec nebol? Deti nič nevedia, nič sa im nezdá, nič nechcú? Dôležitý moment rodičiek, keď títo malí bieli pelikáni žijú z nich, žijú a nepoznajú, aké mlieko pijú od matky. Moja matka bola skutočne chorá. Ale to bola doba skoro nebeská, doba anjelov strážnych. Teraz mi vysvetlite, prečo vtedy mnoho — mnoho plačú deti! Čo im je? Čo ich bolí? Nevedia o bolesti, o sklamaní, o ľuďoch, nevedia o nejakom horkom živote a jeho desivom zmietaní, im je krásne, a ony zo svojej krásy plačú, až ich kŕče chytajú. Veríte, že tie nemluvňatá neplačú bez príčiny? Rozdávali by krásu, nemôžu, a krása ich zabije. Veríte, že možno umrieť krásou? Veríte, že sa tak neumiera ťažko? Veľa som plakal. Také deti plačú, nie že by im niečo chýbalo k šťastiu, ale že šťastia je ešte mnoho. Neoplakávajú svet, ale plačú na svete. Mal som blízko k smrti? Aká to ohromná a zdrvujúca predtucha! Chcel som ísť, ísť ďalej, ísť inam, chcel som sa odobrať ďaleko. Nevyznal som sa v tom, ako pomenovať smútok. Naozaj, mal som si vyplakať oči. Bol by som umrel. Otecko mi raz rozprával, ako som mal napuchnutú tváričku, že som oči neotvoril. Bol som chorý. Lekár mi tiež prisúdil smrť. Veľa nádhery musí mať dieťa v smrti, no ja som nemal sily umrieť. Otvoril som prvýkrát oči a videl som dobre. Ach, čo som to len videl? Svoje slzy. Áno, plakal som, lebo som nemohol nič povedať o tom, ako je dobre neotvoriť oči a nepokaliť si zrak pohľadom na svet a na smutné okolie. Čo by si vedelo ešte priať dieťa, ktoré videlo prvýkrát svet a dobre sa dívalo? Viete, že som si prial upadnúť opäť do agónie? Mal som sa v plači zadusiť.