ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odchod z domu

Prázdniny po kvarte roku 1919 boli pohnuté. Náš štátny prevrat ma veľmi nebavil, nemal som rád Čechov. Macocha stávala sa čoraz zúrivejšia a tyranská. Pýtal som si chleba? Dostal som päsťou po hlave. Chcem som sa ihrať s deťmi na pasienku, nedostal som obed. Už som prestával byť vľúdny k rodisku; hoci otec ma odrádzal od odchodu z domu, rozhodol som sa, že odídem. U nás v Trstenej bola len štvortriedna gymnázka, a keď sa mi sedliačenie doma aj páčilo, rozhodol som sa pre ďalšie štúdium. Tyranie už bolo dosť, otroctva tiež. Kam som sa mal obrátiť? Kam sa podieť? Rodičia mi na štúdium ani haliera nedajú. Ja som už vlastne dávno ich deckom nebol. Nemilovali ma. V kláštore ma prijmú zadarmo, budú ma mať radi, budem dobrý. Pánu Bohu slúžiť? Zavaliť sa tým strašným záväzkom? O tom vlastne som ani nemyslel, čo to znamená Bohu slúžiť. Taký chlapec — čo ten vie? Nič! Bude mi dobre, nik ma nebude biť, budem ďaleko, možno ma pustia aj do Afriky za misionára, do Indie, budem svätý, upadnem do vytrženia, zjavenie budem mať, Pána Ježiša s Pannou Máriou uvidím — také bolo zmýšľanie štrnásťročného decka. Že aké problémy tu ešte budú, čo za životné otázky sa tu ešte vyskytnú, na to predsa chlapec nemyslí. Tie krásne výpravy medzi anjelov, rozprávať sa s nebeskými svätými, to ma viac zaujímalo, ako všetky lásky a kamarátstva. Pôjdem ta! Vidieť iné modré kraje, dať duši nový rozlet, letieť a padať, vstávať a ďalej letieť, to bolo vábivé. A keď som oznamoval spolužiakom svoj odchod, pojala ma nezdolateľná hrdosť, že ja pôjdem tak ďaleko. Do Trnavy pôjdem za františkána, s povedomím som všade hovoril. Dievčatá, čo so mnou pásli voly, hovorili mi: Ty potvora, z nás bude skôr pápež ako z teba kňaz. Vidíš, hovorili, tvoj brat bude kňazom, ten i v smrečkoch na Chabzdove chodil s breviárom, a ty, šťurko, si vyvádzal kadečo. (Brat bol štyri roky v kláštore, potom ho vyhodili pre dievčatá.) Jediné, čo ma odstrašovalo, bolo, že som sa bál, že ma vyškopia. Chlapci ma tým mnoho strašili a u nás tak myslia, ba mnohí svätosväte veria, že je to pravda, že sa tak každému stane, kto ide za mnícha. Pre toto som býval smutný a rozhorčený. Ale predsa vôľa zvíťazila nad obavami. Prišiel potom konečne deň môjho odchodu, ktorý som si vynútil doma terorom, nie súhlasom. Môžem povedať: formálne som musel ujsť z domu, utiecť z rodiska. Sadol som do vlaku a mal som slobodu a povedal som svojim smutným oravským horám: boli ste v mojom zajatí, dávam vám slobodu, zbohom. Nezaplakal som. Za tým som vždy zomieral, aby ma vlak hodne-hodne ďaleko viezol. Celou cestou som bol pri obloku; Považie, Váh, vrchy, hrady, to všetko stačil môj vlak so mnou odvážať a púť moja stala sa takou smelou, ako moje odhodlanie nenavrátiť sa naveky.