Mladosť z očistca

Kto zakúsil chuť prvého hriechu, kto vôbec zakúsil, že na raji sa už brány zatvárajú, s vydesením počul onú hrozbu Boha: preklínam pre teba zem. So zármutkom sa vracal človek ku hriechom svojich otcov a s tupým rezignovaním vžíval sa do ich i svojho trestu. Vidím polovicu svojej tváre, tá druhá polovica je tmavým príznakom, ku ktorému sa nepriznávam. Vidím svoj život a svoje mladé činy, na nich je ako pečať ten zvyk, ktorým sme sústredili na seba svet neprávosti a ktorému vychádzame v ústrety, lebo je veľmi ľudský. Vidím svoje odhodlanie k neresti, ktoré som neobjavil v sebe, ale cez stáročia a cez dlhý rad pokolení priznával sa človek k nemu, žil s ním a miloval ho. Ktoré mocnosti podzemské ho doniesli? Kto zotročil vôľu ľudskú, ktorá nemá dosť úsilia jemnejšou byť k úmyslom Božím? Kto zabrzdil chod Tvorcu v nás, v duši, ktorá má dotvorovať stvoriteľské dielo plánov Božích? Je všetko skazené a prázdne? Predstavte si dieťa, ktoré ide spáchať prvý hriech. „Keď budete z toho stromu jesť, oči sa vám otvoria…“ Ako sa mi to otvorili oči? Áno, mal som zavretý zrak v Bohu, otvoril som ho sám, aby prchal z neho Boh, aby som už nemal na očiach nevinnosti Stvoriteľovej, aby som sa priradil k hriešnikom, lebo ja som od tej chvíle nečistý! Bolo to celkom jednoduché a prosté. Azda som mal päť rokov, keď sa mi odkotúľala kotúľka do záhrady, nemohol som ju odtiaľ dostať, zaklial som: Teremtete! Tato ma ukrutne zbil. Nehovorte, že som nemal rozum! Čo to hovoríte? Ani náboženský výklad morálky ma nepresvedčil o väčšej sile hriechu tak, ako tento môj prvý zlý skutok. Vedel som o tom už vtedy. Že deti nevedia páchať hriech? V deťoch je zlosť, v deťoch je chuť k hriechu. Každé dieťa je nevinné, a tak spácha hriech. Niet na svete toho profesionála, ktorý by lepšie zahral tú úlohu hriechu, ako dieťa.