SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

List rodičom

Rozhodol som sa, že budem básnik. Na gymnáziu sa učíme o Petofim, rád mám básne. Viem, milí rodičia, že budete proti tomu, lebo z toho nežijeme. Ale ja vás usvedčujem z toho, že vy máte vinu. Čože, nie vy ste zasiahli osudovo do života, ktorému mladosť chcela priať, ktorý sa mohol hocijako vyvinúť, keď ho týrate pre jeho básnické detstvo, pretože to už viac nie je ani dieťa, ale básnik? To sa vám však tragicky nevyplatilo. Chceli ste mať zo syna pána a ten šibenec nie a nie vyzradiť, čo v ňom bolo. Mal byť profesorom a — paromská robota — nebude z neho nič. Ale môžete urobiť dobrodenie a nikdy mu nebude zle. Nechajte mu jeho lásky, nebráňte mu jeho nespavosť, jeho zhýralosť, jeho krv kainovskú. Len, preboha, nechcite od neho, aby bol statočným občanom zeme, mužom tuctovým a človiečikom priemerných mravov. Nechajte ho, dobre rastie, keď rastie divoko. A nech si behá po stromoch ako nebeské vtáctvo a nech sa živí vzduchom a slnkom ako poľné ľalie a nech ho unášajú preč od prístavu vlny neukojených jambov a nech vás už nikdy nebolí vaše tulácke decko, keď ste stratili úctu k svojmu dieťaťu, z ktorého bude raz skvelý básnik!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Postup II.